„Vieš čo je na tom akurát blbé? Že keď sa takto naštveš a nevysvetlíš to, tak druhí ľudia nechápu, čo sa vlastne stalo.“ Ona (5r): „Lenže, ja keď som naštvaná, tak mne tie slová nejdú cez hrdlo....
Počujem, ako na ňu hučím. Neviem to zastaviť. Čas mojich dní.Pozerá na mňa, pozorne počúva a asi aj vyčkáva, kedy konečne skončím. Keď dohučím všetko, čo mám na srdci, nastane ticho.Chvíľu premýšľa a potom pokojne prehovorí: „No veď dobre....
Pohádali sme sa. 1000 malinkých kúskov rozhádzaných po celej obývačke a ležia tu už druhý deň. Sadla som si na gauč a pozerala z okna. Cítila som v tele hnev.
Neser ma už! Ten ma ale vytočil! Sú tieto vety pravdivé? Môže ma niekto druhý naštvať? Zvykli sme si obviňovať tých druhých. ONI sú predsa zodpovední za to, ako sa cítim. Keby nerobili tamto, alebo urobili toto,...
