Keď sa dospeláci tvária, že nevedia

„Vieš čo je na tom akurát blbé? Že keď sa takto naštveš a nevysvetlíš to, tak druhí ľudia nechápu, čo sa vlastne stalo.“

Ona (5r): „Lenže, ja keď som naštvaná, tak mne tie slová nejdú cez hrdlo. Ja vtedy iba chcem, aby ste mi nič nehovorili a počkali, kým hnev vyjde z môjho tela von.“
Ja: „A keby si to vysvetlila neskôr? Napríklad babka teraz vôbec nevie, prečo si na ňu zakričala.“
Ona: „Lenže ona išla potom už spať.“
Ja: „Tak jej to môžeš vysvetliť ráno.“
Ona: „Ja sa bojím.“
Ja: „Prečo?“
Ona: „No, keď je to neskôr, akože až potom, tak dospeláci sa tvária, že nevedia, o čom hovorím. Pýtajú sa dookola: A čo myslíš? A neviem, o čom hovoríš, vysvetli mi to. A ja viem, že vedia a ťažko sa mi potom o tom hovorí a tak to radšej ani nepoviem.“

A takto vznikajú programy. Hold, tomu nezabránime. 

Inak, našla som sa v tom. Asi som chcela, aby sa naučila lepšie pomenovať situácie. Alebo som bola zvedavá, ako to vníma ona. Alebo som sa v tom chcela iba viac rýpať, lebo… neviem…

Ten druhý (a nemusí to byť iba dieťa) naberie odvahu, zozbiera slová a my sa tvárime, že nevieme. Chceme ho vytrápiť, potrestať? V každom prípade pekný AHA moment.

Teraz už viem, že: objatie, prijatie a hotovo.