Pohádali sme sa. 1000 malinkých kúskov rozhádzaných po celej obývačke a ležia tu už druhý deň.

Sadla som si na gauč a pozerala z okna. Cítila som v tele hnev. Už dlho tu nebol a celkom sa mi páčil. Mala som chuť sa mu iba odovzdať. Nič neriešiť a nebyť silná. Chcelo sa mi rochniť v blate, vyváľať sa vo svojej sebaľútosti naplno a bez výčitiek. BYŤ CHVÍĽU OBEŤOU.

Nenechala ma.

„Ešte sa hneváš?“
„Hnevám“, odpovedám pravdivo.
Ona: „A prečo sa vlastne hneváš?“

„To hádam nemyslí vážne,“ beží mi v hlave. „O čom sme sa doteraz bavili?“

Ja: „Veď kvôli tým rozhádzaným puzzle.“
Ona: „To viem. Ale prečo to teba hnevá a mňa nie?“

Ach, dokelu. Prečo vlastne?

„Lebo sú všade – pod gaučom aj pod stolom. Čo ak sa stratia, alebo niektoré povysávam? Budeme skladať obrázok a ten nebude kompletný, pretože nám budú chýbať kúsky.“ (tento dôvod si zapamätajte, ešte o ňom bude reč)
Ona: „Ak povysávaš, vyberieme z vysávača.“

Ja: „A pomiešala si 5 obrázkov dokopy, budú sa nám ťažko skladať.“
Ona: „Ale to mne nevadí, ja mám rada, keď je to ťažké a teba sa to predsa netýka.“

Bože, fakt má iba štyri? Tak poď pekne do seba, moja. Čo ti skutočne vadí? 

• lebo nemám rada, keď sa mi skladačky lepia na nohy
• lebo nemám rada, keď sa začnú miešať so smetím
• lebo mám rada čistú podlahu
• lebo som sa tu chcela rozložiť ja – s obálkami, lepiacou páskou a knižkami
• lebo tu bol 2 dni poriadok a do 10 minút od tvojho návratu je tu zas mrdník (dobre, to som nepovedala nahlas)

Počas môjho preslovu sa presunula na zem. Pozorne ma počúvala a pomaly začala hádzať skladačky do krabice. Nespúšťala zo mňa zrak a keď som konečne stíchla, spýtala sa: „No dobre, ale telo je zatvorené, ako sa ti tam ten hnev dostal?„
Ja (ešte stále nasr..á): „On vzniká v tele.“
Ona: Ako?

Bože, dáva mi zabrať.

Chvíľu sme sa bavili o mozgu, myšlienkach a emóciách a potom sa pýta: „No, a ako sa teraz toho hnevu zbavíš? Čo by ti pomohlo?“ (Táto otázka sa mi začína v rôznych situáciách vracať ako bumerang :D)

„Veď je ti v ňom tak dobre, nezbavuj sa ho. Chceš sa hnevať, tak sa hnevaj, nenechaj si do toho kecať. Aj ty máš na to právo.“ To sa vo mne ozvalo malé vzdorovité dieťa. Tá predstava ma síce veľmi lákala, ale dieťa vonku čakalo, čo urobím.

A tak nahlas hovorím: „Vieš čo, ja ho vydýcham.“

Zatvorila som oči a prinútila sa zhlboka dýchať. Nádych – radosť do tela, výdych – hnev von z tela. Zo začiatku to nešlo úplne zľahka, musela som sa nútiť, pri šiestom výdychu som sa však začala rehotať na celé kolo. Celá situácia mi prišla absurdná a neuveriteľne smiešna. Sadla som si na zem a začala zbierať puzzle spolu s ňou. S pokojom Angličana skonštatovala: „Vidíš, už to skoro máme…“

Potešilo ma, že:

• sa už nebojí môjho hnevu. Boli doby, keď strach mala. (vtedy som si zrkadlila, aby som to vyriešila)
• sa dokážem mať rada aj so svojim hnevom. Už nemávam výčitky a pocit viny. Ospravedlním sa, vysvetlíme si to, popremýšľam, prečo sa to udialo (väčšinou moja únava) a čo môžem do budúcna urobiť inak (napr. ísť včas do lesa alebo spať 🙂 ).
• keď sa prijímam v hneve ja, môže ma takú prijímať aj ona. Ona aj ja vieme, že emócie neurčujú našu hodnotu. Nie sme s nimi horšie ani lepšie. Len je práve v našom tele hnev. Alebo smútok. Alebo strach. Ako prídu, tak odídu. My ostávame.
• vie mi pomôcť a naviesť na správnu cestu. Tak ako s ňou komunikujem ja, v pohode zvládne už aj ona so mnou. Či a aký to bude benefit ukáže čas v jej v budúcich vzťahoch.

Puzzle story však pokračovala. O dva dni mi to počas šoférovania docvaklo.

Poznámka č.1: Máte právo na hnev. Ak si ho dovolíte, robte to tak, aby ste pri tom neubližovali druhým. Je to váš hnev, s nimi nemá nič spoločné.
Poznámka č. 2: Neživte hnev príliš dlho, má to negatívny dopad na zdravie.

Prečo ma teda rozhodili blbé puzzle?

Spomínate na prvý dôvod, ktorý som jej uviedla? Ten bol správny (väčšinou je to vždy ten prvý), ibaže sa netýkal jej, ale mňa. Vadilo mi, že v poskladanom obrázku, budú chýbať kúsky. Obrázok bude nedokončený a táto predstava ma zľahka iritovala :). Prečo? Pretože to odzrkadľovalo moju aktuálnu situáciu – množstvo nedokončených a nesplnených úloh. A to ja nemám rada.

Vôbec to nebolo o neporiadku na dlážke, bolo to o neporiadku v mojom (pracovnom) živote. Znovu som sa prichytila, že som podľahla programu „Ak nemáš výsledky, nie si hodná.“ Hodná čoho? Pochvaly, uznania, ocenenia, lásky…?

Áno, som výsledkoholik.

Viem to o sebe už dlhšie a liečim sa. A ako taká závislosť vzniká?

Diktáty, písomky, testy, skúšanie. Jednotka? Super! Známky sú úžasný vynález, ktorý podporuje výkon, ale o nás ako bytostiach nehovoria nič.

Nikto tu nehodnotí, že vieme počúvať druhých, že sa vieme ponoriť do sveta fantázie, usmievať sa a radovať zo života. Preto tak veľmi potrebujeme (niektorí z nás) výsledky pre svoj dobrý pocit. Všetky nedokončené, rozrobené veci nás nútia pridať a hnať sa. Kam? Predsa za ďalšími výsledkami. 

Ja sa už neženiem. Viem, že moja hodnota sa neodvíja od toho, čo urobím. A viem, že som skvelá bez ohľadu na to, čo všetko stihnem. Viem to. Napriek tomu to ešte občas potrebujem pripomenúť (napr. aj rozhádzanými puzzle po dlážke). To, že som úžasná. Bez žiadneho „lebo“ a „pretože“. 

Som úžasná len tak. Všetci sme úžasní a žiadne “lebo”. Skrátka len tak…