Keď ma iritujú citáty o prijatí…

Prší. Je to taký ten dážď, ktorý si všimnete, až keď vám kvapky padajú z končekov vlasov. Nezakrývam si hlavu kapucou, ani keď dážď zosilnie.

Cítim, ako zo mňa zmýva všetky myšlienky. Obavy. Želania. Predstavy.
Neostane nič. Iba ja. Iba ja v TERAZ a moja umytá duša, ktorá sa chveje radosťou.

Ešte donedávna ma iritovali všetky posty a citáty o dôvere vo vesmír a prijatí. Svet sa delí na dva tábory a stále ma to k nejakému ťahalo. Sledovala som viac svet vonku, ako ten vo svojom vnútri.

Lenže, všetko, čo máme a čo sme kedy mali, je prítomný okamih. A keď som v ňom zanorená, cítim iba radosť. A dôveru. Obrovskú dôveru v to, že všetko sa deje správne (sorry, už je to tu).

Nič už nebude ako predtým a možno netušíme, prečo sa nám niektoré veci dejú, ale aj keď mnohé nevieme ovplyvniť, bezmocní určite nie sme.

Život si môžeme robiť radostnejším napríklad aj tým, že budeme zachytávať obyčajné chvíľky a ukladať si ich do seba.

Ako kvapky dažďa, ktoré nikdy nezmiznú.

Ak by som nám všetkým mala niečo do ďalších dní želať, tak čo najviac takýchto pochytaných okamihov. To mi teraz dáva najväčší zmysel. Nech sa vám darí.