Unikla som z pazúrov workoholizmu…

Môj október bol hurikán. Ako každý rok, aj tentokrát sa vo mne prebudil workoholik a makala som ako robotická myška. Stres. Kým som si ho všimla, ubehlo pár dní a kým som bola ochotná s ním niečo robiť, ďalšie týždne. Moje stiahnuté a boľavé telo už kričalo a ja som konečne rozhodla ho počúvnuť.

V novembri som vedome pracovala na zaťahovaní brzdy. Vždy, keď ma niečo nútilo sa rozbehnúť, zastavila som sa. Nejaké veci som delegovala a začala som cvičiť jógu. Veľa jógy. Počas dňa som sa pozorovala a pýtala sa: „Ako sa teraz cítiš?“ A nútila som sa dopriať si to, čo som potrebovala. Tiež som menej fotila a viac som krásu okolo seba nasávala. Mať to pod kontrolou bola drina.

V decembri som už slušne spomalená (zabrzdená :)), cítim sa sama sebou a celý mesiac sa nesie v duchu uvoľňovania. Cvičím už nie preto, lebo musím, ale preto, lebo mi to prináša radosť. Starám sa o seba a viac si všímam činnosti s nálepkou „mala by som“. A nerobím ich. Vďaka tomu získavám priestor na to, čo ma vnútorne sýti. (Ja viem, mnohým som neodpovedala na e-mail, ale momentálne mi to nejde.)

Tento proces bol nevyhnutný. Nedal sa obalamutiť, ani urýchliť. Postupne sa všeličo pouvoľňovalo a vyčistilo a znovu som sa otvorila energii, ktorej je všade dosť, ale keď ste uzavretý, je vám figu platné aj to, že to viete.

Púšťam a dôverujem.

Znovu v dotyku so SEBOU (so svojím vyšším ja) sa nechávam unášať na loďke s názvom život a som zvedavá, čo ďalšie mi prinesie.

Súvisiace články:

Keď mi uniká energia a ja netuším kam

Je to úplne nový pocit