Kam sa chcem až prescrollovať?

Posledných 10 minút nerobím nič iné, iba šúcham prstom display mobilu. Nevnímam ani obrázky, ani texty, tak čo tu dopekla robím?

Aha, jasné. Utekám.

Kdesi som čítala, že emócia, ktorá je automatickou reakciou na určitý podnet, trvá od chvíle jej vzniku až po jej vyprchanie 90 sekúnd. Iba 1,5 minúty a hnev, smútok, úzkosť by odzneli, keby sme ich nepotláčali. Keby sme sa ich nesnažili prekryť niečím iným, keby sme neklamali seba a ostatných: „Nie, ja nie som naštvaná.“ Lenže my si radi točíme v hlave filmy a príbehy a emócie priživujeme. A tak to, čo mohlo trvať 1,5 minúty, trvá 2 hodiny, 3 mesiace, 20 rokov…

Aj teraz, niekto vyslovil slová, ktoré sa ma dotkli (najťažšie asi stále je, keď sa slová týkajú mojich blízkych) a ja sa teraz snažím ujsť od hnusného pocitu, ktorý vzklíčil v mojom hrudníku.

Odkladám mobil.

Lebo aj keď sa cítim nepríjemne, je to teraz moja prítomnosť. Žiť v prítomnosti totiž nie je len o šťastí, pozorovaní listov na stromoch a počúvaní štebotu vtákov, ale aj o plnom prežívaní smútku, podráždenia, sklamania, ľútosti… A ja si to dovolím.

V tom, ako to robím, nie je nič mystické. Nájdem v tele miesto, kde cítim najsilnejšie pnutie a „sadnem si“ do tohto pocitu. Nič neočakávam, o nič sa nesnažím, iba držím pozornosť v danom mieste. To je všetko.

Niekedy to trvá chvíľu, inokedy dlhšie, ale ak necuknem, emócia sa rozpustí. U mňa sa to stane odrazu. Ako lusknutím prstov je zrazu preč. Chuchvalce pochybností a neistoty o sebe samej prejdú bunkami môjho tela a rozplynú sa v priestore. Prichádza úľava.

Je to, akoby som si sadla do temnoty a v nej iba znovu objavila svoje svetlo. Ono tam stále bolo a je, len som si naň svojou pozornosťou potrebovala posvietiť. Stačil letmý dotyk a svetlo vybubláva na povrch. Pokojná, jemná radosť zaplaví každú časticu môjho bytia.

A väčšinou pri tom všetkom príde aj záblesk. Informácia, vďaka ktorej všetko zapadne a ja pochopím, o čo išlo. A niekedy nepríde. Je mi to fuk. Na pochopení som prestala lipnúť, pretože mi došlo, že všetko dáva zmysel aj bez toho, či o tom viem.

Neviem, či toto dáva zmysel vám, ale ja to vidím tak, že existuje mnoho spôsobov, ako na seba nazerať, ako so sebou „pracovať“ a mňa už dlhšie baví práve tento. Je v ňom ľahkosť. Láskavosť k sebe samej. Žiadne násilie a snaha niečo alebo niekoho (seba) zmeniť. Skrátka si to užiť, aj keď to občas bolí….