Už životu nefušujem do jeho práce

Dostala som otázku, či si niečo želám. Či si vizualizujem svoje priania.

Nie.

Týmto spôsobom nepracujem.
Nemanifestujem, ako sa teraz tomu hovorí.

Príde mi, že čokoľvek si želám, vychádza z pozície, v ktorej som teraz. Z toho, čo poznám, čo viem. Nezatváram si tým náhodou dvere pred všetkým nepoznaným?

Ak niečo veľmi, veľmi chcem – nový dom, nové miesta, nových ľudí, nové nápady, znamená to (u mňa), že niečo veľmi, veľmi nechcem. Je v tom odpor k tomu, čo je teraz. Neprijímam. A tu vidím veľký priestor na prieskum toho, ako to v sebe mám.

A je skutočne to, čo si myslím, že potrebujem, aj to, čo naozaj potrebujem?

Áno, mám nejaký zámer a robím kroky k jeho naplneniu. Za tie roky je však u mňa už veľký rozdiel v tom, že nelipnem.

Nelipnem na svojich plánoch, ani na svojich predstavách.

A áno, mám aj predstavy.
O tom, čo by sa mi páčilo a čo by som si chcela ešte v tomto živote skúsiť.
Nemám v tom však esenciu túžby.
Ak to vyjde, super, ak to nevyjde, tiež super. Bude niečo iné.

A tak si skôr len tak potichu plyniem.

Tvorím a púšťam.
Púšťam a tvorím.

Otvorená všetkému, čo príde.

Nie, ja si nič nevizualizujem.

Ja už totiž nemám potrebu fušovať životu do jeho práce.