Keď sa mi pri 150ty krát položenej otázke: „Ideme sa spolu hrať?“ rozvibrujú končeky nervov a pred tvárou mi blikne veľké ZAAAAAS???!! viem, že je čas zastaviť sa a nadýchnuť. Pripomenúť si, že nie dieťa je problém.

Poznáte tie dni, keď sa vám fakt, ale že fakt strašne nechce hrať? Najradšej by ste ušli, alebo robili úplne niečo iné? V hlave vám beží: „Panebože, čo mám robiť? Ublížim jej, keď ju budem stále odmietať, alebo sa mám premôcť a hrať sa nasilu?“

Môžete skúsiť dieťa odbiť: „nemám čas“, „nechce sa mi“, „ešte spravím toto a dokončím tamto“ a dúfať, že ho prestane baviť za vami chodiť. Lenže ono neprestáva, neustále dobiedza a vás ide trafiť šľak. Z toho, že si nemôžete nič porobiť, z toho, že nemôžete byť ani chvíľku samé. Dieťa je frustrované a sklamané a nechápe, prečo sa mama s ním nechce hrať a mamu premôže pocit viny a výčitky.

Ak sa naopak, budete hrať nasilu a s nechuťou, dieťa to vycíti. Myšlienkami ste niekde inde, nie ste vtiahnutí do hry, dávate najavo, že vás to nebaví. Celé je to len „akože“. Vy máte pocit, že ste mu venovali veľa (ČASU), ono má pocit, že ste mu venovali málo (POZORNOSTI). A tak sa len naťahujete o energiu, až ste z toho ešte viac na nervy.

Prečo niekedy nemáme problém energiu pustiť a inokedy si ju nedáme ani za svet? Pretože v druhom prípade jej máme málo.

V kurze Cesta vedomej mamy sa učíme, že ak cítim krivdu, sebaľútosť, alebo hnev, žijem v ilúzii, že niečo by malo byť inak. Malo by sa hrať samé, malo by ma nechať na pokoji, malo by mi pomáhať… Lenže všetko je tak, ako má byť. To, čo potrebujeme zmeniť, je uhol pohľadu. Každá situácia nás má totiž niečo naučiť.

Ja si vždy pripomeniem, že nie som myšlienkou ani emóciou a ani predstavou. A že nič z toho mi ani nepatrí. Odstrihnem ich od seba a dám sa do pozície pozorovateľa. Vystúpim z kolotoča myšlienok o tom, čo musím vyriešiť, čo musím zmeniť, o tom, že túžim robiť niečo iné a nemôžem. Zastavím sa a pozorujem. Môj prvý tip:

1. Zmierim sa so situáciou

Viem, že ak som sa snažila niečo vytvoriť, napísať, vyriešiť za cenu odmietania dieťaťa, vždy to stálo za prd. Túžime robiť niečo iné, pretože cítime, že to „iné“ nám pomôže k lepšiemu pocitu. Túžime to robiť HNEĎ, aj keď vieme, že pri deťoch to nejde. Nemôžem sa len tak zobrať a ísť si zabehať, alebo ku kamarátke. Nemôžem si v takýchto chvíľach ani sadnúť k laptopu, pretože viem, že s každým sadnutím frekvencia vyslovených „mamííííí“ stúpa.

Takže už nebojujem. Prijmem situáciu takú, aká je. Zmierim sa s tým, že ju nemôžem zmeniť a tak si ju aspoň užijem. V zmierení je vnútorný pokoj. Predýcham sa, emócie a myšlienky odsuniem za svoju bublinu, von do priestoru a poviem si: „Tento deň venujem len a len svojmu dieťaťu. Z nejakého dôvodu ma dnes potrebuje viac a ja ten dôvod nemusím vôbec poznať.“ Naladím sa na ňu a nechám sa unášať. Robím to, čo chce ona, prispôsobím sa jej.

Dám jej 100% svojej prítomnosti, SEBA. Žiadne ťukanie do mobilu, žiadne odbiehanie v myšlienkach ani k hrncom, žiadny telefonát. Bláznim sa s ňou, ponorím sa do hry a hru oduševňujem.

Aby to fungovalo, musí to byť úprimné, od srdca. Nejde to vždy a nejde to zahrať, dieťa neoklamete. Miesto výčitiek, že nie som dosť dobrá mama, tu mám pár ďalších tipov:

2. Spravím si akčný plán

• Akčný plán si môžem pripraviť hneď. Je jasné, že ak nám deti lezú na nervy, problém nie je v nich, ale v našich obnažených nervoch. Nemáme na nich energetickú ochrannú vrstvu, potrebujeme si ju obnoviť. Nečakám, až sa mi niekto ponúkne na stráženie detí, ale aktívne si vytvorím pre seba voľné pole. 
• Čo skutočne potrebujem? V prvom rade sa zamyslím, či to „iné“, čo si myslím, že mi pomôže k lepšiemu pocitu, je fakt to, čo potrebujem. Je to to, čo chcem, alebo to, čo by som mala? Často sa mamy nezamyslia nad tým, čo budú počas svojho voľna robiť a ich čas im nie je k maximálnemu úžitku. Čo by som chcela robiť, keby som si mohla vybrať čokoľvek? Na čo mám práve chuť?
• Spravím jeden krok vpred – Zavolám kamoške a dohodnem si na večer kino. Alebo si nachystajte veci na cvičenie a hneď ako príde muž z práce, vyparte sa. (ideálne, ak mu o tom dáte dopredu vedieť 🙂 ) Ak už máte vopred niečo dohodnuté, znižujete pravdepodobnosť, že akciu neskôr zrušíte.
• Vyberte si jednu činnosť (Slovom: LEN JEDNU, JEDINÚ, JEDNU), ktorú budete robiť, keď dieťa zaspí. Ak si ich naplánujete viac a nevyjde vám to, budete mať zlý pocit, že ste nič nestihli. Zamerajte sa len na túto jednu aktivitu a všetko, čo stihnete naviac, bude príjemný bonus. Objednajte donášku jedla do domu a miesto varenia čítajte, maľujte, vyšívajte, čučte do blba, spravte si kávu a prečítajte časopis, čokoľvek a bez výčitiek.

Keď už mám pripravený akčný plán – svetielko na konci tunela, ostáva nám už len vyčkať na svoju chvíľu. Aaaa vlastne ešte čosi. Je tu predsa stále naše dieťa, ktoré nás ťahá za nohu. Takže, ako sa vysporiadať so situáciou tu a teraz? Čo mám robiť, keď sa chce dieťa stále so mnou hrať a mne sa už faaaaakt nechce, nevládzem, najradšej by som robila úplne niečo iné?

3. Budíková dohoda

Keď v 2 rokoch prestala spávať, bol to pre mňa slušný záhul venovať jej svoju pozornosť nepretržite celý deň a každý deň. Na rovinu som jej začala hovoriť, že som unavená, že si chcem oddýchnuť, že chcem byť chvíľku sama a ona, keďže je veľmi empatická, ma nechá. Niekedy sa nám to však zadrhne na rozdielnej predstave o tom, na ako dlho. 

A tak si občas nastavíme budík. Dohodneme si koľko minút a že keď budík zazvoní, budeme sa spolu zas hrať. Poviem jej, čo budem počas toho času robiť ja a spýtam sa, čo bude robiť ona. To je u nás dôležité.

Akonáhle totiž zmením činnosť, má pocit, že dohoda skončila a mňa nebaví stále pripomínať budík. Tým, že sa spýtam jej, čo bude robiť, má jasno aj vo svojej aktivite. Je to transparentné pre obidve.

Čo je dôležité – NEKLAMAŤ A SĽUB DODRŽAŤ. Ak sa dohodneme na 15tich minútach, bude to 15 minút a nebudem využívať fakt, že ešte nepozná hodiny. Ak sa dohodneme, že hneď, ako zazvoní budík, tak sa HNEĎ hrať aj budeme. A nebude nasledovať moje: „ešte toto dokončím“

4. Vypadneme z domu

Vonku môžem byť sama so sebou a zároveň s dieťaťom. Ak vypustím dieťa na ihrisku, v materskom centre, v parku, v lese, mám viac priestoru pre seba. Nerozprávam na ňu, nepokrikujem, do hry jej nekibicujem, len ju občas očkom kontrolujem. Som sama v sebe a dočerpávam energiu zo svojho zdroja.

Keď si dieťa potrebuje oddýchnuť od matky, alebo matka od dieťaťa výborná voľba je bicykel. Spolu a zároveň zvlášť. Spokojnosť na obidvoch stranách.

5. Zmením hru

Ak ma hra nebaví, mením ju. Chápem, že niekoho nebaví prezliekanie bábik, pretože ja zas napríklad nie som žiadny kreatívny typ. Ak si však mám vybrať medzi hrou na doktorku, alebo nekonečnými scénkami ako sa plyšové zvieratká rozprávajú medzi sebou a medzi kreslením a vystrihovaním, volím to druhé. Nájdite si niečo, čo vás bude baviť všetkých.

6. Nasáčkujeme sa k susedom

Toto uvíta aj susedka a jej dve malé deti. 🙂 Decká sa už super zahrajú a my klábosime. Je to príjemná zmena pre všetkých.

7. Babysitting

Kamarátkina dcéra k nám chodí priemerne 1x týždenne. Odídem z domu a oni sa 3 hodiny hrajú. Tie 3 hodiny venujem sebe, väčšinou idem do lesa, cvičiť alebo píšem.

8. Upratujem

Zapájanie do domácich prác nám funguje v kuchyni. Naopak, nehrnie sa do vysávania, umývania podlahy, kúpeľne, prezliekania paplónov a ja som za to vďačná. Akceptuje, že upratujem a nechá ma. A preto hádajte, čo robím, keď sa mi strašne nechce hrať. Áno, mám uprataný byt. A aj hlavu. 🙂

9. Predvídam

Som typ, ktorý je na čas „sama so sebou“ dosť náročný. Chvíle pre seba si pravidelne dopriavam a aj tak mám asi raz za štvrťrok stavy, keď sa mi nechce hrať a najradšej by som bola sama. Je to vtedy, keď sa dostanem do deficitu – napríklad v obdobiach cestovania, alebo rodinných návštev. A preto pozorujem a PREDVÍDAM.

Už viem, že po návrate od starých rodičov, s ktorými bola 3 dni, bude moju prítomnosť vyžadovať. Viem, že keď sa vrátime z niekoľkodňového výletu, kde sme väčšinu času boli vonku, bude sa chcieť hrať vnútri a odmietať ísť von. Ak trávime dni vo veľkej spoločnosti, viem, že neskôr bude vyžadovať zas len moju prítomnosť a našu pohodu. Ak o tom viem, môžem sa pripraviť a vopred sa vnútorne nastaviť. Nevzniká medzi nami napätie a konflikt.

Spravte si z chvíľ pre seba rutinu a nebudete potrebovať akčné plány. Je to už klišé, ale spokojná mama sa fakt rovná spokojné dieťa. NAOPAK to z dlhodobého hľadiska nefunguje.

Nejde o to vyhýbať sa dieťaťu a nemusíte sa ani hrať, ak vás to nebaví. Dieťa vašu pozornosť potrebuje a je jedno, čo budete pri tom robiť. Ide o to, aby vás to bavilo obidvoch a o to, aby ste sa nemuseli o energiu naťahovať. Miesto toho si ju môžete príjemne obmieňať.