3 dôvody, prečo nerušiť bábätka (aj keď nespia)

Rozmýšľala som, či nie som divná, keď sa so svojim bábätkom toľko nerozprávam a dokonca upozorňujem rodinu, aby ju nevyrušovali. Mám
na mysli vtedy, keď je zamyslená, ponorená do seba alebo keď sa hrá a
na niečo sústredí. My sme vedeli spolu komunikovať aj inak ako slovami
a dokážete to aj vy. Stačí sa stíšiť, menej rozprávať, viac vnímať.

Jasné, verbálna komunikácia je potrebná, pomáhame tým bytostiam v malých telíčkach ukotviť sa v tomto svete a dávame im možnosť vytvoriť si s nami vzťah. Ja som sa snažila vyciťovať správnu chvíľu, kedy ju oslovím, pretože bábätka sa vnímajú oveľa viac za hranicami fyzického tela. Keď sú ponorené do seba alebo do hry, sú V TOM maximálne, naplno. Vyrušenie môžu vnímať ako fyzickú bolesť, dráždi to ich nervovú sústavu.

Čo sa stane, ak bude dieťa neustále atakované vonkajšími podnetmi ?

1. Nebude sa vedieť hrať samo

Ak budeme dieťa neustále vytrhávať
z hry, ťažšie sa znovu do hry ponorí, až to časom úplne vzdá. Vedie to k tomu, že bude závislé od pozornosti druhých a nebude sa vedieť zahrať samo (nočná mora všetkých matiek).

Keď dieťa nenecháme, aby sa od malička učilo sústrediť, čo nás vedie k tomu, že ho o šesť rokov žiadame, aby sedelo niekoľko hodín denne v škole a plne sa koncentrovalo?

2. Umlčíme ich vnútorný hlas

Deti sú do určitého veku prirodzene spojené sami so sebou. My sme už odstrihnutí, ale oni vnímajú obrovskú silu. Ich telíčko je len malinká súčasť ICH SAMÝCH. Sú ešte napojené na spomienky zo sveta, z ktorého prišli a majú čo robiť, aby sa u nás zorientovali. Ide to postupne, potrebujú čas, ticho a pokoj.

Ak ich neustále rozptyľujeme, niečo im ukazujeme, vyspevujeme
a recitujeme, nemajú priestor a čas obrátiť sa do svojho vnútra. Postupne zabudnú, ako sa to robí, zabudnú, že všetky odpovede sú v nás a tiež zabudnú, ako ich v sebe hľadať.

3. Bude nervózne

Ja sama nemám rada, keď ma rušia. Veď si len spomeňte, aké to je, keď čítate knihu a neustále vás vyrušujú nepodstatnými dotazmi. Sme nervózni. Bábätká sú ľudské bytosti, nie sú to hračky v našich rukách, ktoré si podávame z náručia do náručia. Vrhli by ste sa vy do náručia cudzím ľuďom?

Vyrábame prúdy zbytočných slov, prihovárame sa, ťuťumuťujeme, komentujeme niečo, čo je úplne zjavné „áno, máš kačičku v ruke“, aj keď si nás vôbec nevšíma. Snažíme sa strhnúť ich pozornosť na seba.

Pozornosť je energia. Ak nám niekto venuje pozornosť, dáva nám svoju energiu. A nie je nič jednoduchšie, ako dostať energiu od dieťaťa. A aj vynútene sa počíta.

Moje dieťa sa vie hrať samé

Tiež sa často pristihnem, že hovorím zbytočnosti, a preto sa pýtam: „Je fakt nutné toto vysloviť nahlas?“ Utíšme sa. Len v tichu dokážeme počuť svoj vnútorný hlas, v tichu sa dokážeme upokojiť, z ticha čerpáme silu.

Ja netvrdím, že nemôžete doma nič robiť a musí byť ticho, ani že máme mlčať celý deň, alebo že sa nemáme deťom venovať. Rozprávajte sa s ním, hovorte mu o sebe, o tejto planéte, o svete, do ktorého sa narodili, spievajte aj recitujte. Bábätkám tiež pomáha upozorňovanie na zmenu, ktorá sa bude diať s ich telom, že ideme prebaľovať, prezliekať, umývať, že ho odovzdáme niekomu inému do náručia.

Ak však vidíte, že má pozornosť zameranú do seba, vtedy: psssst, nerušiť. Veď schválne, koľko z toho, čo „musíte“ práve teraz urobiť, nepočká aspoň päť minút?

Ak má bábätko starších súrodencov, berte to tak, že si aspoň vybuduje v živote väčšiu odolnosť voči vonkajším vzruchom. Nemusí to automaticky znamenať, že sa nebude vedieť hrať samo. A ak aj náhodou nebude, tak možno nemusí, má predsa bračeka či sestričku. Je to uhol pohľadu 🙂

P.S. Kedysi ma prekvapili maminy na ihrisku, ktorým vadilo, že ich deti sa nehrali a len pozerali. Prečo dospelým vadí, keď deti pozorujú druhých?