Poviem vám, vôbec som nemala v pláne sa jej do toho montovať. Bola som rozhodnutá počkať a nechať to na ňu. Verím, že dieťa si samé povie, keď bude pripravené. Vôbec som netúžila strážiť biologickú potrebu, ktorá nie je moja a neustále sa otravne vypytovať, či chce cikať. Jej telo, jej zodpovednosť.
Dieťa si môže osvojiť zvyk, že na cikanie vždy myslí mama a tým pádom ono samé nemusí.
Na úvod by som chcela poprosiť maminy, ktoré hlásajú do sveta, že ich 12, príp. 18 mesačné dieťa už samé ciká do nočníka, nerobte to. Frustrujete ostatné matky v okolí a zároveň zavádzate. Zavádzate, ak: má dieťa stále
2-4 nehody denne a ak ho na nočník stále posádzate vy. Prevzali ste zodpovednosť za vylučovanie dieťaťa a to je rozdiel medzi „ciká do nočníka“
a „chodí na nočník“. V mene všetkých frustrovaných matiek ďakujem za pochopenie. 🙂
Faktom je, že:
Naučiť sa ovládať vyprázdňovanie sa nedá ako naučiť sa básničku. Závisí to totiž od dozretia nervových zakončení v oblasti konečníka a močového mechúra, čo rozhodne nijako nedokážeme ovplyvniť a už vôbec nie urýchliť.
Prosím vás, keď už nič iné, šírte túto jednu vetu do sveta. Šírte ju medzi maminy, ktoré na rôznych internetových portáloch stále vedú diskusie
na tému:
Vyberám náhodne z jedného takého fóra:
My ako matky máme málo problémov, a preto si musíme vyrábať ďalšie. Prečo to robíme? Tipnem si – sú to všetky tie poznámky typu: „Vy máte ešte plienky?“ a „Nie je už na plienky veľký?“
Cítite sa nepríjemne a trápne. ALE: Je to problém vášho dieťaťa? Že sa hanbíte? Nie, je to váš pocit. Tak nehádžte na dieťa zodpovednosť za to, ako sa cítite VY. Miesto toho nazrite do seba, do svojho vnútra, a zistite, z čoho ten váš pocit pramení. Môžete si napríklad zazrkadliť.
Všetky poučky o nočníku (ktoré som samozrejme nikdy nečítala) začínajú vetou: „Posaďte dieťa na nočník“. Nikde sa však už nepíše, ako to urobiť, ak:
Bavíme sa stále o TOM ISTOM dieťati. Tu utíchnu všetky babičky, ktoré dovtedy plným priehrštím poskytovali rady a informácie o tom, ako sme my chodili na nočník už v 1 roku.
Až keď mi to začalo byť jedno, SKUTOČNE JEDNO, začali sa diať veci! Musela som si v sebe poriešiť zopár postojov a očakávaní a teda poviem vám, miestami to vôbec nebol príjemný proces. Čo som sa ja o sebe zas dozvedela!
V sebapoznaní sa totiž riadime pravidlom „Dieťa nie je problém, len mi zrkadlí niečo, čo mám v sebe nevyriešené“ a „Za všetkým, čo sa na prvý pohľad javí ako problém, je úplne niečo iné.“
Hold, ak žijete vedome, stáva sa vám, že prekvapene pozeráte na programy, ktoré sa pred vami odhaľujú. Prežívate pocity hnevu, zúfalstva, hanby…. ale keď vydržíte a prejdete procesom až
do konca, odmenou je vám krásny pocit, vnútorný pokoj, spokojné dieťa
a zázraky, ktoré sa začnú diať v duchu fyzikálneho zákona: „keď zmizne tlak, zmizne aj protitlak.“
Každá máme tie svoje lekcie a každá sa ich učíme po svojom. Mne v tomto prípade pomohla technika zrkadlenia a hovorím o tom aj v minikurze Dieťa ako zrkadlo.
Nechajte ho, nech sa to naučí samé. A možno pôjde rovno na záchod ako vy. Lebo veď viete, opakujú 🙂
Niečo však predsa len pre vás mám. Pre všetky mamy, ktoré sa rozhodli rešpektovať vývoj a potreby svojho dieťaťa a akosi sa im nedarí ten tlak
v sebe pustiť (veď viete, susedovic Timo už na nočník chodí, vaša svokra má stále potrebu komentovať vašu výchovu a to nekonečné utieranie mláčok a pranie vám tiež už ide na mozog), tu mám 10 tipov.
A ešte jeden bonusový tip: Pomáha tramín červený 😉 Nazdravie!