Ako vychovávať slobodnú bytosť?

Keď to malé škvŕňa začalo dávať do pusy kamienky, prvý krát nám vyvstala otázka výchovy. Čo dovoliť a čo nie? Aké je kritérium pre nebezpečné, nechutné, nevhodné a vhodné, to sa musí, to sa nesmie? A čo, ak to každý máme nastavené inak, otec, mama, babka, dedko, teta na ihrisku, ľudia na ulici, pani predavačka? Ako sa v tom vyzná dieťa?

Výchova je dosť citlivá téma, medzi matkami niekedy až tabu. Ak sa nepridáte k sťažovaniu a frflaniu, ako je to všetko náročné a ťažké, ste mimozemšťan. Každý robí najlepšie ako vie. Niekto prikazuje a zakazuje, iný vysvetľuje a moralizuje. Bože, toto musím aj ja? A už celý život? Mne sa ale nechce! Za prvé, som lenivá, za druhé, nepozorujem pozitívny efekt a za tretie, necítim to tak. 

Nebaví ma napomínať dieťa „To nesmieš“, „Toto nerob“, „Nerev!“, „Prestaň!“ a „Veď ti nič nie je“. Cítim v tom bezmocnosť rodičov, ktorí by to chceli možno robiť inak, ale nevedia ako. Naskakujú na vzorce správania, ktoré majú vo svojom podvedomí od svojich rodičov a často o tom ani netušia. Nestíhame sa zamýšľať, ako sa asi cíti dieťa, či je toto to, čo chcem práve teraz povedať, urobiť. Ide to z nás automaticky.

Svoju úlohu zohráva „čo si ostatní pomyslia“ a „len, aby ticho bolo“ a „hlavne nech je poslušné“. A potom je druhá skupina, ktorá, aby nič nepokazili, radšej nechajú dieťa, nech si skúša všetko, aj za cenu, že je to im nepohodlné. Boja sa zasahovať, aby náhodou neobmedzovali jeho samostatnosť a nezničili sebavedomie alebo neriskovali scénu. Nech mi skáče aj po hlave, veď nevadí, z toho raz vyrastie. Nejak to prežijem.

No, ani náhodou, ja to nechcem len prežívať, chcem si to užívať.

Každé dieťa si svojich rodičov vybralo samé. Išlo do daného prostredia s tým, že túto skúšku, týchto rodičov a výchovu potrebuje. Preto nikoho nesúdim a neodsudzujem. Dieťa to zvládne, je silné.

ALE. Učiť sa predsa môžeme. Nemusíme byť pasívni v tom, že budeme len kopírovať to, čo už bolo. Nemusím odovzdávať len to, čo sme dostali do daru my. Predsa programy, ktoré sa mi nepáčia, môžem v sebe pretvoriť a odovzdať ich dieťaťu v lepšej kvalite. Ide o môj vývoj a vývoj môjho dieťaťa.

Poďme spolu zamakať na svojich postojoch a názoroch. Ja som ako prvé zmenila svoj postoj k výchove. A od istého momentu je pre mňa rodičovská dovolenka skutočná dovolenka. Prestala som bojovať so svojim dieťaťom. 

Následne som menila svoj postoj k uspávaniu detí, o tom si môžte prečítať v ebooku ZDARMA Nový pohľad na uspávanie detí alebo 8 nových postojov a nebudete tráviť celý večer uspávaním.

Jasné, aj my máme ťažšie dni, riešime nezhody, občas hysterické scény a učíme sa z nich. Vyvíjame sa, sú situácie, ktoré sú nové a zaskočia nás. Vždy večer sa však zastavím a premýšľam, v čom bol vlastne problém. Čo mi chcela povedať, čo to spustilo vo mne, prečo nám to nevyšlo. A hlavne, ako to urobiť, aby bolo zajtra lepšie. Riešenie je vždy.

Mňa stojí brutálne veľa energie, ak mám bojovať, presviedčať, presadzovať si svoje a znášať plače. Radšej problémy predvídam a uvažujem vopred, ako z toho spraviť pohodu pre obidve. A pýtam sa. Aj ona, hoci ešte nerozpráva, vie predsa dať najavo, čo je a čo nie je pre ňu dobré. Ide o vzájomné prispôsobovanie sa. Pozor, nejde o ustupovanie. Ustupovanie u mňa znamená robiť niečo, čo mi nevyhovuje, v čom sa necítim dobre. U nás platí ONA v pohode a aj JA v pohode. Rovnocennosť. 

Asi pred rokom som začala písať blog. Pre rodičov, ktorí by chceli niečo zmeniť a nevedia ako. Pre rodičov, ktorí by chceli porozumieť svojmu dieťaťu aj sebe. Pre tých, ktorí majú radi pohodu, súzvuk a harmóniu. Je to cesta bez bojov, nervov, cesta humoru, trpezlivosti a nadhľadu.

Boje sú u nás raritou, o tom, ako sa nám darí užívať si a nebojovať, sa môžte dočítať v ebooku Tajomstvo detských emócií alebo Osvojte si 26 postojov a nemusíte viac bojovať so svojim dieťaťom.

Ja mám okolo seba úžasné mamy, každá to robí inak a každá ma niečim inšpiruje. A preto chcem dodať odvahu aj ostatným, aby vykročili na cestu vlastného vývoja. A budem sa tešiť, ak tu budeme vzájomne zdieľať svoje skúsenosti. Všetko v mene pohody!

A ako to dopadlo s tými kamienkami? 🙂