Ako vystúpiť z tejto hry?

Aj ja som sa namotala na hru, ktorú teraz hrá celý svet. Hru na očkovaných a neočkovaných, hru na to, ktorá strana je správna. A nie, nebaví ma, ale napriek tomu som sa pristihla, že ju hrám. Vtedy, keď neveriacky krútim hlavou: „To ako môžu???“ (Ako tomu môžu veriť, ako si to môžu myslieť, ako to môžu robiť alebo nerobiť…)

Poznáte ten stav, kedy niečo viete, opakujete si to a myslíte si, že to tak cítite, až kým to poznanie nepresiakne celým vašim telom a zrazu sa váš pocit úplne zmení a až vtedy vám dôjde, že pred tým ste si len mysleli, ale necítili?

Presne to sa mi nedávno stalo.

To ako môžu?

Ľahko.

Každý sme na inej ceste. Nesieme si vlastné traumy, prešli sme si inými zážitkami, máme iné skúsenosti. Všetko, čo sme zažili, nás sformovalo do osobnosti, ktorú máme teraz a NEmôžeme sa rozhodovať inak, ako sa práve rozhodujeme. Naše programy, naša cesta, naše videnie sveta nás nepustia.

Hovorím, že na svete je 7 miliárd právd, pretože každý človek má tú svoju. Iný pohľad je, že pravda je len jedna. Každý sa na ňu však pozeráme z iného uhlu a inej úrovne. Z inej hĺbky. Každý z nás má svoju kľúčovú dierku, cez ktorú nazerá na realitu a všetci vidíme to isté.

Pravdu.

Vidíme však len jeden pidipixel z nekonečného obrazu. Nedokážeme obsiahnuť vesmírny plán, ale dokážeme sa do krvi hádať, že ho poznáme.

Že len MY vieme, čo je na obraze namaľované.

A tu sa dostávam k začiatku tohto článku. Viem to. Všetko viem – každý nech sa rozhoduje podľa seba a blablabla… ALE: Ak ma ešte vedia rozčúliť názory druhých, znamená to, že je to len blablabla. Nemám to v sebe prijaté.

Niečo tomu chýba.

Pomohol mi sen.

Blíži sa tsunami. Hrozbu cítime, a tak utekáme. Nahrnieme sa do mrakodrapu, a bežíme po schodoch až na strechu. Tu čakáme, kedy sa pohroma prevalí. Zatiaľ nenápadne nakuknem do dverí, ktoré mám za chrbtom. Som opatrná, lebo viem, že by som to nemala robiť. V miestnosti vidím ľudí, ktorí stoja v presných rozostupoch ako vojaci. Nevidím ich tváre, ale vidím ruky. Každý z nich drží joystick a riadi nejakú katastrofu – tsunami, tornádo, vírus, povodne…

Ovládajú joystick, ale o ničom nerozhodujú. Iba plnia rozkazy.

Nie som expert na výklad snov, vysvetľujem si ich skôr pocitovo. Z týchto som si vytiahla dve veci, kvôli stručnosti a zachovaniu jednotnosti obsahu, napíšem v tomto článku len o jednej.

Nie som ja a nie si ty. Sme jedno.

Možno to tu celé niekto riadi, ale určite to nie sú tí, ktorí si to o sebe myslia. Nevedia, že ich úlohou je iba držať joysticky a mačkať tlačítka tak, ako majú napísané v scenári.

Kolektívna skúsenosť

Všetci sme sem prišli z jedného svetla. Prišli sme na Zem, aby sme nazbierali skúsenosti a vrátili sa späť. Niekto ich získava ako minister, iný ako bezdomovec, niekto ako vrah, iný ako obeť. Ďalší ako športovec, matka piatich detí, farmaceut, bylinkár… Niekto ako zaočkovaný a iný ako nezaočkovaný.

Hráme svoje role, ale pochádzame z rovnakého miesta. Z miesta, kde sa raz všetci zas stretneme – naše vyššie ja, kolektívne vedomie, božstvo, zdroj, akokoľvek tomu chcete nadávať. Ja som to veľké svetlo a aj ty. Tam hore sme v Jednote.

Aj táto Zuzana sem bola poslaná len ako jedna z mnohých. Je len jednou mojou skúsenosťou.

Keď sa raz vylúpne z tohto tela, vráti sa späť, rovnako, ako všetky ostatné skúsenosti okolo mňa.

Túto teóriu poznám a dáva mi zmysel už dlho, ale v súčasnej (covid) situácii, som to naplno precítila až teraz.

Sme v tom spolu.

Nielen my – pešiaci, ale aj tí naši obľúbenci „tam hore“, ktorí si myslia, že rozhodujú.

Kľúčom je empatia.

Podľa mňa.

Nie však empatia odbitá slovami: „veď ja ho chápem, ale…“. Neostať iba pri slovách, ale skutočne si predstaviť, aké to je, chodiť v topánkach toho druhého. Čím si teraz asi tak prechádza?

Ak sa takto nad daným človekom zamyslím, ak sa doňho nacítim, cítim obrovskú silu. Cítim empatiu tak, ako ju po novom chápem ja. Cítim, že nič neviem.

Ja neviem!

Neviem, čím si ten druhý prechádza, kým nie som v jeho topánkach. Môžem si to predstavovať, ale nikdy to nebudem skutočne vedieť. Tak, ako môžem súdiť? Ako sa môžem čudovať a neveriacky krútiť hlavou nad jeho rozhodnutiami? Kto som ja, aby niekoho hodnotil?

V momente sa stráca moja nadradenosť. Nie som lepšia, vzdelanejšia, spirituálnejšia. A je úplne jedno, či ide o susedu, politika alebo agresáka vo fb diskusii. Možno vidím viac pixlíkov a možno nie, ale som presvedčená, že ak by som bola na mieste danej osoby, v jej tele, s jej históriou, s pohľadom na jej pixel, konala by som rovnako.

Zmenil sa mi uhol, z ktorého sa teraz pozerám na pravdu. To, čo sa teraz deje, sa týka úplne všetkých. Na celom svete. A ja sa na to už viac ako skúšky jednodlivcov, pozerám ako na spoločnú, kolektívnu skúsenosť. A tak:

Dovoľujem si prežiť svoju skúsenosť a dovoľujem aj vám prežiť tú vašu.

A áno, som teraz v stave prijatia a nedám ruku do ohňa, že mi vydrží navždy. Prídu situácie, ktoré ma z ukotvenia zas budú vyhadzovať, ale to je v poriadku. Aj keď sa mi to v danej chvíli nebude páčiť, aj tak je to v poriadku.