Ako vyzerajú naše túry

Keď sme v decembri išli s Ferim na túru prvýkrát sami, hodinu sme neprehovorili. Nemuseli sme.

Olivia v pohode odkráča 20-25 km, ale má to jeden malý zádrhel. Rozpráva. Stále. Stále. Stále.

Stále.
Furt.
Celú cestu.

Aj keby som vám „stále“ napísala 50 krát, neverím, že získate jasnú predstavu o tom, ako to na našej túre vyzerá :).

Akoooo, neskutočne ma teší, že miesto „bolia ma nohy“ a „kedy tam už budeme“, môžem počúvať príbehy, ktoré si vymýšľa, ale aj tak… Pre mňa, milovníčku ticha a neskrytú a tichú obdivovateľku prírodných krás, je to občas náročné.

Pokiaľ sa odo mňa očakáva len občasná reakcia a začudované „faaaakt?“, som v pohode. Ak však odo mňa vyžaduje plnú účasť na tvorbe príbehov, som stratená. Nebaví ma to. V tomto je však lepší Feri, a preto sa striedame. Jeden z nás nahráva na dejové linky a druhý v dostatočnej vzdialenosti oddychuje. (skúšali sme vziať aj iné deti, ale to sme zas riešili „bolia ma nohy“ a kedy tam už budeme“, a zhodli sme sa, že príbehy sú menej otravná verzia)

Naposledy ma to však celkom bavilo. Keď sme schádzali z vrcholu, rozprávala som jej o knižke, ktorú práve čítam. Ruské sci-fi. Až prekvapivo ju príbeh zaujal a otázky išli fakt do detailov. A ja, ako správna matka roka, som jej obšírne vysvetľovala a opisovala život zombíkov v neďalekej budúcnosti. Do detailov.

Ja viem, ja viem…. Ale na moju obhajobu, téma nám vydržala až k autu a stihli sme to za svetla. A hoci to vyzerá, že sa tu sťažujem, pravdou je, že keby nám to nestálo za to, neťahali by sme ju so sebou. Láska k prírode, ktorú v sebe nosí, nepohodlie, prekonávanie svojich limitov a nakoniec dobrý pocit zo seba… Vždy to bude stáť za to. 💚

hory, turistika
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.