Češi a Slováci si vraj už nerozumejú

„To je boží!“ Jak v čokoládovém pudinku,“ vykrikuje Olivia spolu s ostatnými deťmi. Mám pocit, že v momente, ako prekračujeme hranice, prepína do češtiny. Alebo skôr akejsi čechoslovenčiny.

Nejako pozvoľna, neplánovane, sa z našich letných túlačiek po Čechách stala tradícia a Olivia už v dvoch rokoch pochopila, že ak chce zapadnúť do gangu, nestačí iba rozumieť. Musia rozumieť aj oni jej.

A tak mluví.

„Hele, to je zajímavé, jak si ty děti rozumějí,“ hovoria mi a vôbec si nevšimli, že Olivia nehovorí slovensky.

Nechcem tu rozdúchavať diskusie o tom, aká je to škoda, že si Češi a Slováci už takmer nerozumejú,

pretože my si rozumieme.

Ja osobne patrím medzi ľudí, ktorí si až v polovici knihy všimnú, že čítajú v češtine a do Olivie čisto zo sebeckých dôvodov hustím:
⚡ Kupujem české knižky neprekladám, hoci to simultánne dokážem. Čítam česky.
⚡ Na monitore vždy uprednostním rozprávky v češtine
⚡ a aj v aute počúva najmä audiopohádky.

Nám nevadí prepínať a byť prepnuté,

ale v rámci šírenia nášho jazyku v cudzine (keďže Češi majú príležitostí k slovenčine objektívne menej), som sa toto leto rozhodla rozprávať s deťmi slovensky.

Ja a malé dievčatko:

„Teto, ty mluvíš anglicky?“
„Nie, slovensky.“
„Ahaaa, a chceš sušenku?“
„Nie, ďakujem, už som mala.“

Chvíľa ticha.

„Podle mě už si velká.“

❤❤❤

Ani knihu Olivia som nepreložila a české maminy mi prekvapene píšu, že netušili, že vedia čítať slovensky.

A stretli sme aj slečnu, ktorá s Oliviou krásne rozprávala slovensky.

Takže nakoniec to s nami nebude také zlé, čo myslíte? Záleží len na nás. 😉