Čo ak zajtra umriem?

Motali sme sa po dedine, ona na bicykli, ja zachumlaná v myšlienkach o tom, čo všetko ešte chcem urobiť. Zrazu sa mi pohľad zastavil na oblohe a napadlo mi: „Čo keby som zajtra umrela?“

V tom momente zmizol celý môj to-do-list. Žiadne povinnosti, želania, očakávania, žiadne plány, sny, predstavy…. Nič. Cítila som sa tak… obnažene… Na okamih som tam ostala stáť s tou myšlienkou, až som ostala iba JA v totálnej prítomnosti. V tej chvíli ma zaplavil aj silný pocit vďačnosti. Vďačnosť za to, že som mala možnosť tu byť a žiť.

Nie, nechystám sa umrieť (teda, raz určite) a viem, strašné klišé, ale inak ten pocit hold popísať neviem. 

A tak vám želám, nech vám tie Vianoce vyjdú tak, ako ste si ich vysnívali a ak to neklapne, nevadí. Veď žijete.