Let s dieťaťom, alebo čo som sa o sebe zas dozvedela.

Zobudila som sa o štvrtej ráno a spomenula si: Dnes letíme. Zovrelo mi žalúdok. Celý čas som si nechcela pripustiť, že mám stres, ale bol tam.

Bolo mi jasné, že ak chcem, aby cestovanie prebiehalo
v pohode, musím byť ja
v pohode. Nevedela som však, ako na to.

Už dva dni som si točila v hlave filmy o tom, aké to bude. Ako to celé dopadne, či nedopadne. Išla som do úplných detailov: ako to bude prebiehať na checkine, čo ak prídeme neskoro, ako to malá vydrží, čo tam bude stvárať, čo ak bude taký a taký problém, to bude strašné. Nedalo sa prestať.

Všetko v dokonalom súlade s filozofiou, s ktorou nesúhlasím: „predstavuj si to najhoršie, budeš už len milo prekvapená“.

Vedela som, že je blbosť riešiť neexistujúce problémy, ale nevedela som to ovládnuť. Nevedela som ovládnuť SEBA. Nestačilo mi povedať si „bude to
v pohode“. Ak to tak necítim, sú to len prázdne slová.

Toto mal byť náš tretí let. Predchádzajúce lety dopadli nad očakávanie dobre, malá sa ukázala ako rodená cestovateľka. (O tom, ako sme leteli, keď mala
10 a potom 12 mesiacov, si môžete prečítať v článku Letí, letí, všetko letí…)

Prečo som teda nervózna?

Pretože som sa naladila na vibráciu, ktorú som mala vtedy. PRED aj POČAS minulých letov. Nestačila mi spomienka, ako to hladko prebiehalo, aká bola malá úžasná. Ja som sa totiž naladila na emócie, ktoré som vtedy prežívala.
Aj keď ROZUMOM hodnotím priebehy minulých letov pozitívne, z celého sa mi vybavuje len môj emočný stav – nervozita, očakávanie záťažových situácií, strach z neznáma, z toho, že svoje dieťa nezvládnem, ťažoba. Na konci úľava a strašná únava. Ak neovládneme svoje emócie, ovládnu oni nás. Vysajú z nás energiu, ktorá by sa nám zišla pri riešení reálnych problémov.

Do situácií, ktoré už poznáme, ideme s očakávaním, ktoré sme si vytvorili
na základe minulosti. Mám síce spomienky, že naše cestovanie prebiehalo super, ale zároveň mám v sebe aj spomienku, ako som sa vtedy cítila. Vytvorila som si „letový“ vzorec: Ak sa budeš cítiť zle, dopadne to dobre.

Alebo v preklade: Ak chceš, aby to dopadlo dobre, musíš si to zaslúžiť. Zaslúžiť si niečo znamená u mňa, že to nesmie byť ľahké. Ak zvládnem náročnú vec, až vtedy je zaslúžená.

Vôbec ma to nechcelo pustiť
k pocitu, že let s dieťaťom môže byť ľahký. Že život môže byť ľahký. Let s dieťaťom je totiž len maličký fragment môjho života, ktorý tento vzorec ovplyvňuje.

Je jasné, že presvedčenie „Život je ťažký a všetko v ňom si musíš zaslúžiť“, nevzniklo lietaním, ale oveľa dávnejšie.

Vzniklo v ďalekej minulosti mojich predkov. Zdedili ho moji rodičia od svojich rodičov a tí od svojich rodičov a tí od svojich pra-pra-pra rodičov a tí…  Ja som len zdedila to, čo zdedili oni.

Nemá zmysel niekoho obviňovať. Nie je totiž koho. Možno som niekde na tom počiatku bola ja a teraz som zdedila len to, čo som si niekedy vytvorila. Na základe jedného života, ktorý som kedysi vyhodnotila ako „život je trápenie“ som ovplyvnila ďalšie generácie svojich potomkov.

Je úplne jedno, ako to bolo. Dôležité je, čo ja s tým teraz. Neznamená to predsa, že musím podľa tohto vzorca žiť a že ho musím odovzdávať ďalej. JA TO PREDSA MÔŽEM ZASTAVIŤ. Mám tú moc a aj vy ju máte.

Vtedy o štvrtej som vstala a zacvičila si. Chikung mi pomohol zastaviť príval myšlienok, vyprázdniť hlavu od nezmyselných predstáv, upokojiť sa. Dokelu, mám predsa vôľu, nie som len bábka ovládaná svojimi programami a emóciami.

Začala som predstavy, ktoré sa mi v hlave už dlhšie cyklili, prebíjať novými. Svojimi. Musela som ich vytvárať silou vôle.

Predstavovala som si, aké to bude, tentokrát v inej verzii. Detaily o tom, ako bude prebiehať check-in a pasová kontrola v pohode. Predstavovala som si AKO SA BUDEME PRI TOM CÍTIŤ. Na letisku si sadneme do kaviarne a dáme džús. Máme batoh plný nových knižiek a hračiek, čoho sa bojím? Ak by sme boli doma, tak by sme boli v siedmom nebi, čítali by sme a lepili nálepky do bezvedomia. TO PREDSA MUSÍ BYŤ ZÁBAVA!

Ako som si vytvárala nové predstavy, postupne som sa začala na ne nalaďovať. Pocity úzkosti, nervozity a strachu sa začali transformovať na nové, cítila som nadhľad, vrátil sa mi humor, začala som sa tešiť.

Teraz tu sedím a s úsmevom spomínam, ako naša cesta nakoniec prebiehala.
Na letisku sme sedeli ďaleko od ľudí a spievali si anglické pesničky (to vymyslela Olivia). V lietadle sme čítali detské časopisy, kreslili na magnetickú dosku a hodinku si dokonca aj pospala (zázrak). Žiadne pobehovanie po lietadle, celý čas mi pokojne sedela na kolenách.

Ja som sa tešila na dobrodružstvo v Malage a priebeh letu som už vôbec neriešila. Je ako je. (o tom, prečo sme sa na mesiac vybrali do Malagy, si môžete prečítať tu >>>)

Keď sme leteli zo Španielska späť, mala už 2 roky a vlastné sedadlo. Necítila som žiadne napätie a stres z toho, ako ju 3,5 hodiny zabavím. Nechala som sa viesť. Pochvaľovali sme si skorý let (vstávali sme o 4.00), aspoň v lietadle pospí. Áno, všetky deti spali a naše sršalo energiou a humorom. Nakoniec celú cestu bavila ona nás.

Spomenula som si na tento príbeh nedávno. Budúci týždeň totiž znovu nasadíme svoje krídla a poletíme. Necítim ani štipku nervozity, nahradila som ju radosťou. Som naladená na poslednú spomienku, ktorú som si vytvorila pre dnešok. Pretože to, čo si vytvorím v minulosti, ovplyvní moju prítomnosť a následne moju budúcnosť.

Ak sa vám nepáčia predstavy, ktoré sa vám vynárajú v hlave, zmeňte ich. Hrajte sa s nimi. Buďte tvorcovia, nie bábky.

Teraz už nielenže viem, že nech sa stane čokoľvek, spolu to zvládneme,
ale už to tak aj cítim. Neovplyvníme situácie, ktoré ak majú nastať, nastanú. Akú budeme mať pri tom náladu, však ovplyvniť vieme. 🙂