Letí, letí, všetko letí…

Keď sme leteli s Oliviou v lete prvýkrát, cestovali sme pol famílie a bola som nervózna ako pes. Z toho, ako JU zvládnem. Dopadlo to prekvapivo, doleteli sme. Všetci v pohode, len ja s vycucanou telesnou schránkou. Teraz sme leteli len my dve a na cestu som sa tešila. Išla som do toho s predstavou, že to SPOLU zvládneme. Vedela som, že aj keď Olivia nebude v pohode, ja budem.

Od rána som jej doma venovala maximálnu pozornosť a prispôsobovala som sa jej úplne vo všetkom. Vedela som, že keď poobede vyrazíme, bude to až do večera v mojej réžii a bude musieť robiť veci, ktoré sa jej nepáčia. Bude musieť sedieť pripútaná v autosedačke, čakať so mnou v rade na check-in, byť pripútaná v lietadle a potom znovu autosedačka. V autosedačke ani v lietadle nezaspí, v tomto je veľmi špecifická a pásy vyslovene neznáša.

Skrátka bolo jasné, že prispôsobovať sa bude musieť ona mne a ja som to potrebovala vyvážiť. Hrali sme sa, ako ona chcela, obliekala a prebaľovala som ju kedy a ako ona chcela, nechala som ju jesť na zemi pri svojom stolíku. Velila ona, v ničom som ju neobmedzovala. 

A spolupracovala úžasne. Na letisku prebiehalo všetko hladko, do lietadla sme nastúpili podľa plánu ako posledné, aby sme minimalizovali čas sedenia. Vzlietanie a pristávanie sme vykryli knižkami a jedlom. No, a to bol aj jediný čas, kedy sme v lietadle sedeli. 

Všetko medzitým (asi hodina) bolo cupitanie z jedného konca lietadla na druhý. Pri tom, kto jej bol sympatický sa pristavila a vykecávala. A keďže sme tú trasu dali asi 50 krát, tak toľkokrát sa pri každom aj pristavila. Ja som jej do toho nezasahovala, fungovala som len ako opora pri chôdzi (moje kríže). Ľudia boli veľmi milí, komunikovali s ňou, vždy jej aspoň zamávali, usmievali sa. Máme skrátka kontaktné dieťa.

Ak by mala účet na facebooku, tak jej tam po včerajšku pribudne 50 nových priateľov 🙂