Mám rada svoje zrkadlá

„Úprimne, je mi stále viac na grc z ľudí okolo seba. Ako to dokážete zvládať? Alebo máte také šťastie, že takých ľudí okolo seba nemáte?“

Dúfam, že sa pisateľka neurazí, že som si požičala vety z jej správy. Odpovedala som len narýchlo, pretože som utekala na autobus, tak ešte tu dovysvetlím.

Momentálne takých ľudí okolo seba nemám. Myslím si, že ak mi to s niekým neklape, je to príležitosť niečo sa naučiť. O sebe. Verím, že si navzájom zrkadlíme a že to, čo mi vadí na druhom, iba brnká na nejakú moju strunu. Na niečo, čo nemám v sebe vysporiadané.

Dá sa s tým pracovať

Ak je niekto ku mne agresívny, ukazuje mi, čo si o sebe myslím: Nie som dosť dobrá. Nezaslúžim si nehu a lásku. Ak si ma druhý nevšíma ukazuje na to, že ja sama nemám o seba záujem, ak ma druhý odmieta alebo mi klame – nemilujem sa, klamem samú seba, atď…

A ono to na prvý pohľad (často ani druhý a desiaty) nie je zjavné. Niekedy je to o tom, že to, čo robí ten druhý, robím aj ja, len si to neuvedomujem. Niekedy je to o nastavení si svojich hraníc a nedovolení, aby ich druhí prekračovali. Inokedy je to o povolení svojich hraníc a učení sa viac tolerancii a rešpektu.

A na konci týchto procesov je aj tak vždy prijatie – tých druhých, že nech sú akýkoľvek, majú na to dôvod, ktorý ja nemusím vôbec poznať. Ale hlavne o prijatí seba. Bez ohľadu na to, čo o sebe zistim, mám sa rada.

Mám sa rada, aj keď všetko kazím, zúrim, som smutná, pochybujem. Aj keď som sklamaná, nevypočutá, cítim z druhých nerešpekt. Nič z toho, čo robia druhí a nič z toho, čo robím, alebo ako sa cítim ja, nemá so MNOU nič spoločné. Nie som preto lepšia, ani horšia.

Som úplnejšia a silnejšia.