Môj mozog ma berie na výlety do iných svetov

Sníva sa mi.

Každú jednu noc.

Často sa budím zbitá z návratu a hovorím, že by som potrebovala ešte 2-3 hodinky na vyspanie a oddych.

Väčšinou je na „druhej strane“ brutálne. Postavy dej aj pointu si detailne pamätám. Občas ujdem a prebudím sa, ale aj napriek drsnosti mám tieto výjazdy rada (a bývajú aj príjemné, nie, že nie).

Akoby si moja myseľ povedala, že tento život je nuda. Rozprestrie sa do priestoru a vezme ma na výlety do iných svetov.

Akoby môj mozog plával v nekonečnom mori vedomia a v noci, keď ho neustrážim, ma pustil aj pod hladinu.

Obsah snov neanalyzujem. Skôr sledujem pocit. Čoho sa desím? Čo ma vystraší?

Nedávno som bola na vesmírnej lodi veľkej ako dve-tri mestá dokopy. Tma, kov, úzke chodby, ťažba (netuším čoho), otroctvo a „výroba“ bábätiek. Atmosféra temná.

Zľakla som sa (nepôjdem do detailov) a s výkrikom sa prebudila. Chvíľu mi bolo ťažko, ale potom nasledovala obrovská úľava.

Úľava, že stále mám nad hlavou oblohu.
Úľava, že stále môžem do svojich buniek nasávať svetlo.
A vzduch.
A že stále môžem chodiť do otvoreného priestoru. Do prírody.

A tak sa prechádzam týmto našim svetom a všetko si vážim akosi o kúsok viac.