Nebojím sa povedať nie

Nebojím sa povedať NIE.⁠⠀
⁠⠀
Častá predstava je, že rešpektujúca, slobodná, vedomá, vnímavá, alebo akokoľvek si nazvete „novodobú“ výchovu, je, že dieťa si robí, čo chce a rodič mu to trpí. Príčina je vždy jasná – rodičia mu nestanovili žiadne hranice. ⁠⠀

Hm, existencia hraníc prišla ku mne iba pred dvomi rokmi, keď sa ma na túto tému pýtali iné maminy. Premýšľala som, ako sme vôbec mohli bez hraníc fungovať a došlo mi, že ja tie hranice vnímam a praktizujem naopak. Nestaviam hranice dieťaťu, ale zvedomujem a strážim si tie svoje.⁠⠀
⁠⠀
A tak pokojne poviem NIE (no dobre, niekedy to pokojné nie je) a nenechám nikoho, aby prekračoval moje hranice, pretože ak sa to stane, necítim sa dobre.⁠⠀
⁠⠀
Ak mám jasný postoj, dieťa to akceptuje (a to neznamená, že je to vždy bez emócií). Ak si nie som istá a bije sa to vo mne, dohody nám nefungujú. Vtedy to beriem, ako príležitosť preskúmať si v sebe, ako to vlastne mám:⁠⠀
⁠⠀
🌼Vyžadujem niečo, čo so mnou súznie, alebo sa snažím plniť očakávania niekoho iného? ⁠⠀
🌼Verím tomu, čo hovorím, alebo iba opakujem automaticky niečo, čo som zdedila? Nekopírujem niekoho?⁠⠀
🌼Je toto skutočne niečo, na čom mi záleží? ⁠⠀
🌼Mám to vo svojich vnútorných hodnotách? A chcem to tam mať?⁠⠀

Tento spôsob (smerom dovnútra), mi prináša úľavu z dvoch aspektov: ⁠⠀
⁠⠀
1. jednoduchosť – nemusím riešiť, čo je správne pre moje dieťa, pretože viem, čo je správne pre mňa a učíme sa vzájomnému rešpektu.⁠⠀
⁠⠀
2. univerzálnosť – to, že poznám svoje hranice/hodnoty a viem si ich ustáť, funguje v akýchkoľvek vzťahoch, nielen vo vzťahu s dieťaťom. ⁠⠀
⁠⠀
Tak neviem, dáva vám to takto zmysel? ⁠