Nová móda vo výchove detí

Počuli ste už o novej módnej vlne nechváliť svoje deti? Preštudovala som množstvo článkov a internetových diskusií a stále mi nebolo jasné, prečo nemám chváliť vlastné dieťa. Zdalo sa mi logické, že chválením zvyšujem sebavedomie dieťaťa a to je predsa dobré, či?

Dnes nebudem písať o probléme, ktorí riešite s deťmi v súčasnosti, ale ktorí môžu riešiť vaše deti v budúcnosti. Budúcnosť tvoríme už teraz, takže je len na nás, akými programami správania sa budú naše deti brodiť.

Čítam, že deťom sa nemá hovoriť: „Ty si ale šikovná“, „Šikulka“, „Dobré dievčatko“, „Ty si ale poslušný chlapček“. Ak ho nebudem chváliť, nebude demotivované, znechutené a pasívne? Dieťa je možné vyburcovať k lepšiemu výsledku aj kritikou. Ak však budem vyzdvihovať jeho chyby, nezačne mať pocit, že nech urobí čokoľvek, nebude dosť dobré?

Takže ako? Chváliť či nechváliť? Skúsila som sa na to pozrieť cez seba. Mám rada pochvalu, či nie? Čo to so mnou robí, keď ma niekto pochváli? Ako sa pri tom cítim a akú ďalšiu akciu to vyvolá. Bola som prekvapená, aký dopad malo chválenie Zuzky v detstve na dospelú Zuzanu. Zistila som, že som typická ukážka, ako šikulkovanie negatívne vplýva na osobnosť.

Ty si ale šikovná, ako krásne skáčeš! Hmmm, to sa dá aj inak? 🙂

Bola som najlepšia žiačka, študentka, dobré dieťa. Dávali ma za vzor ostatným deťom. Hovorili mi, aká som šikovná, poslušná, ako sa dobre učím, bola som výborná športovkyňa, jednotkárka, vždy vyznamenaná… Ja viem, nechutné. 🙂

Vytvorila som si na pochvalách závislosť.
Ak budete totiž dieťaťu hovoriť, že je dobré a šikovné za niečo, čo spravilo, bude to robiť zase. Ale len kvôli tomu, aby znovu počulo, aké je dobré a šikovné. Ja som robila všetko preto, aby prišli ďalšie a ďalšie pochvaly. A ako si najlepšie zabezpečíte prísun pochvál? Robíte to, čo sa od vás očakáva. Dokonalá cesta
k nešťastnému životu.

Ak ste zvyknutí poslúchať doma, poslúchate aj v škole a v práci. Môžem vám zodpovedne povedať, že potreba zavďačiť sa vyvoláva veľký zdroj úzkosti. Moja sebahodnota závisela od mienky ostatných.

Podvedome som sa neustále s každým porovnávala. Okamžite som zneistela, ak som niečo urobila a pochvala neprišla. Asi to nebolo dosť dobré, pocit sklamania a frustrácie. Tu pramení môj perfekcionizmus, ktorý sa ešte sem-tam ukáže.

Toto všetko som samozrejme pochopila a v sebe pomenila už dávno, ale až narodením malej mi docvakla súvislosť medzi šikulkovaním, snahou byť dokonalý a ľudským nešťastím.

Ako z toho von?

Nikdy sa nemôžete zavďačiť všetkým. Skrátka to nejde. Nech sa budete akokoľvek snažiť, vždy bude niekto, kto s vami nebude súhlasiť, kto si bude myslieť, že ste blbec, lenivec, chamtivec alebo budete príliš dobrý, moc aktívny, premúdrelý, moc chlpatý, nosatý, vysoký, či pribratý. Budú vás súdiť a odsudzovať a vám to bude vadiť do tej miery, do akej im uveríte.

Ty si ale dobrý plavec! Alebo páči sa mi, ako plávaš?

Ak nechcete byť závislí na pochvalách druhých, naučte sa oceňovať sami seba. Závislosť na pochvale je vo svojej pravej podstate závislosť na energii. Ak sa sami neoceníte, znamená to, že nedáte do svojho diela dušu, čiže energiu. Pasívnym čakaním na pochvaly parazitujete na duši druhých. Čakáte na energiu, ktorú vám pošlú ostatní. Začnite sa oceňovať a prestane vám záležať na mienke ostatných. Začnete žiť podľa seba.

Nechcem mať doma malého závisláka

Je rozdiel chváliť a chváliť. Múdrejší ako ja hovoria: Oceňujte výtvor, činnosť, výkon, NIE OSOBU. Namiesto „Ty si ale šikulka“, opíšte kresbu „Ten strom sa ti ale podaril, vyzerá ako naozajstný“, „Tie farby, ktoré si použil, sú fakt krásne“. „A čo tie postavy na obrázku robia?“ Diskutujte o jeho diele, budú vidieť, že sa zaujímate o to, čo robia. Alebo: „S tou stavbou si mal asi veľa práce, že?“ Získa pocit, že mu rozumieme, že vieme koľko času a energie tomu venoval. Ak dieťa niečo uprace, zahodí smeti, povedzte „Ďakujem, veľmi mi to pomohlo“ namiesto: „Ty si ale dobré dievčatko“.

V prípade chodenia, rozprávania, kakania do nočníka ide o prirodzený vývoj, netreba vôbec komentovať. Každé dieťa sa to skôr či neskôr naučí. Všetci vieme, že krása nemá s oblečením nič spoločné, prečo potom dievčatko v šatoch blbneme: „Ty si ale krásna“ ? A „No vidíš, že to ide“ za pochvalu nepovažujem. Je to znehodnotenie výkonu dieťaťa.

Chválenie aj kritika je vlastne to isté – HODNOTENIE. Hodnotiť niekoho znamená neprijímať ho takého, aký je. Klasická pochvala znie síce lepšie ako kritika, ale je to tiež neprijímanie dieťaťa takého, aké je. Chválenie je brutálna forma manipulácie, pretože tým ukazujeme, ako chceme, aby sa dieťa správalo.

Je ťažké prestať chrliť jednu pochvalu za druhou. Ja nešikulkovanie praktizujem od narodenia malej a viem, že to znamená kontrolovať, čo vypustím z pusy. Je to ťažké, nie vždy sa darí, ale to je jedno. Každá nevypovedaná šikulka je investícia do budúcnosti. Ak vám to dáva zmysel, vyskúšajte. Good luck! 🙂