Ako uchrániť dieťa pred pádmi?

Keď sa Olivia prvý krát postavila, ani mi nenapadlo, aby som za ňou behala a chránila ju pred pádmi. Prišlo mi prirodzené, že si to musí „odpadať“ sama. Neskôr som sa nechala strhnúť rodinným zachraňovacím šialenstvom a začala ju všade prenasledovať. Samozrejme bola nezachytiteľná. Nebavilo ma to a nechcelo sa mi to. Bože, ako to robili ľudia v praveku? Toto je predsa blbosť. 

Čím viac som sa snažila, tým viac padala a takmer vždy som pád spôsobila ja svojim zásahom. 

Čo NErobiť, keď dieťa padá?

Neprenasledovať, nezachytávať, nezachraňovať. Nechať to na vývoj. Predsa, ak sa sama dostane do stoja, je zodpovedná za svoj „stav“ a musí sa vedieť dostať späť na zem. Ja tiež neleziem na kopec s tým, že si hore zavolám vrtuľník. 

Vždy, keď sa dostala hore, vzdialila som sa, aby si nezvykala na moju prítomnosť. A hlavne, aby v niektorých prípadoch, nevidela môj pohľad plný úzkosti. Občas som sa musela otočiť, pretože som sa nezvládala pozerať, ako neisto balansuje na palčekoch. Okamžite som si totiž začala premietať hororové scenáre.

Spravili sme jej plienkovú preliezku

Prekvapivo v takýchto, pre mňa najstrašnejších prípadoch, to bolo vždy v pohode a ustála to. A ak nevedela ako dole, zavolala ma a ja som jej pomohla. Trvalo asi 3 dni, kým si našla svoju techniku a naučila sa dosadať na zadok s istotou.

Raz bola u mňa kamarátka a keď videla, ako opatrne si sadá, pýta sa: „Že ty si ju nechala padať? Je to vidieť.“ Ešte po polroku občas nejaká mamička na ihrisku s obdivom povedala: „ako pekne padá.“ 🙂

Neskôr prišlo na rad aj skákanie na gauči. Mám jej to zakazovať alebo ju istiť? Ani jedna možnosť mi nevyhovovala. Väčšinou som sa ju snažila presmerovať na posteľ, ale nakoniec som to pustila s mottom „Gauč nie je okno“ a ona si vycvičila parádnu rovnováhu.

Myslím, že veľa úrazov na ihriskách je spojených s tým, že dieťa, ktoré bolo „zachraňované“, si z mamy spravilo súčasť svojho pohybového aparátu. Vedome alebo podvedome očakáva, že ho mama zachráni. Lenže príde nestrážený moment, mama sa zarozpráva a dieťa skáče z preliezky s očakávaním, že bude chytené.

Pádom sa vyhnúť nedá, ale to ani v živote. Dieťa má, v rámci svojho vývoja, za seba zodpovednosť. Samozrejme, nepúšťam ju do životu nebezpečných situácií a ak svoj strach neviem ovládnuť, nenápadne ju istím.

Deti potrebujú svoje chyby, potrebujú zdolať jednu prekážku, aby mohli postúpiť do ďalšieho levelu. Nechajme ich trénovať vôľu a výdrž, budú odvážne v živote. Neberme im tú pravú radosť z toho, keď sa im podarí niečo dosiahnuť. Ak im zoberieme právo na vlastné pády, budú im chýbať skúsenosti a príležitosť niečo o sebe pochopiť.