Som zamilovaná

Jemné záchvevy duše, chvíľkové splynutia s okolím, som zamilovaná…

Zamilovaná do prírody.

Šumiaci les, štebot vtákov, mravec na steble trávy, modré nebo presvitajúce cez koruny stromov. Akoby sa vo mne vytvorila trhlina, ktorá sa stále zväčšuje a ja sa tak môžem dotýkať prítomnosti.

…predĺžené okamihy lásky…

Mihla sa mi v hlave myšlienka – keby bol každý zamilovaný do prírody, vyzeralo by to inak… Ale potom som sa zastavila. Ak chcem niekoho zmeniť, znamená to, že ho neprijímam takého, aký je. Vo svojich myšlienkach o druhých vždy odrážam seba.

A rovnako je to aj s mojou zamilovanosťou. Nie som zamilovaná do prírody. Sú to dotyky so sebou samou, ktoré mi príroda umožňuje precítiť. Dotyky s mojou podstatou.

Planetá je živá bytosť, ale nemyslím si, že sa na nás hnevá. Ani sa nám nechce pomstiť. Týchto ľudských emócií podľa mňa nie je schopná. Tiež dostala do vienka nejaký príbeh a prežíva si tu presne to, čo si prežívať má. Ona s nami a my s ňou.

Mám strach, že o to prídem. O prepojenia so sebou, s ostatnými, s planétou.

Môžu mi zakázať chodiť do lesa? Asi áno.

Môžu mi zakázať moje prežitky? Nemôžu.

Stačí trocha ticha v hlave.

Pozorujem, dýcham a zamilovávam sa znovu a znovu.