Som zaseknutá…

Dva týždne som mala stuhnuté ramená a šiju, krkom som hýbala veľmi obmedzene. Pripisovala som to nekvalitnému matracu, spaniu na zemi v spacáku, klimatizácií v aute. Jemnými cvikmi som rozhýbavala krk aj celé telo. Pomohlo to vždy, ale len na chvíľu.

A potom som sa prichytila pri myšlienke, že som zaseknutá. Rada som to hovorila aj druhým: Mám veľa nápadov, na všetko sa vrhnem a keď mám urobiť finálny krok, cuknem. Cítim, že to ešte nie je ono, alebo ešte nie je správny čas a zastavím. Takto sa mi to opakuje znovu a znovu v rôznych oblastiach života. Viem, kam sa chcem pohnúť, ale ešte neviem ako, a tak vyčkávam a prešľapujem na mieste. Neviem to urýchliť a „som zaseknutá“.

Premýšľala som o tom a došla k záveru, že nič také ako stagnácia neexistuje. Pohyb bol, je a vždy bude. Len je niekedy taký jemný, že ho nevnímam.

Naplno som sa tejto myšlienke otvorila. Priviedlo ma to do väčšej jemnosti a cítila som, ako pohyb začal prechádzať mojím telom. Šija a krk sa mi uvoľnili bez cvičenia do dvoch dní. Prvý deň na cca 80% a druhý deň ešte doklepnutie.
Hotovo.

Som presvedčená, že o mesiac budem iná. O rok, o 15 rokov budem iná. Nezabránim tomu. Tam niekde je už jasné, čo budem robiť, kde budem a aká budem. Zmena je istá.

A všetko, čo sa deje teraz (alebo akože nedeje), sa deje pre moje budúce ja.