Tak knižka bude!

Zuziii, toto musí ísť von!! Však to je aké dobré! Malá celý čas ani nedýchala a na konci príbehu: „To už je koniec??? Možeš teda prečítať ešte raz tú istú?“

Poslala som jednu kapitolu z knižky kamarátke, nech ju otestuje na svojom dieťati. Na vlastné nebezpečie. A takýto e-mail mi prišiel späť. Poslala som inú kapitolu inej kamarátke a tiež úspech: „Píšte ďalej! Chceme ďalšie Hviezdičkove dobrodružstvá!“

No, snáď ma baby nelakujú, pretože ja fakt píšem. 🙂

Pravdou je, že ma reakcie detí veľmi potešili. Bála som sa, či to niekto pochopí, či je to dosť vtipné, zrozumiteľné a či to nie je moc múdre (nemám rada premúdrelé detské knihy).

A pozor, vôbec som nepochybovala o inteligencii malých čitateľov, ale o svojom podaní myšlienok. My sme s Oliviou analytičky, vo všetkom sa rýpeme (niekedy až príliš) a ja by som chcela, aby bola knižka hlavne hravá (s ukrytými zrnkami múdrosti 😀).

V knihe OLIVIA (čo vás o živote naučí iba dieťa) píšem o svojom živote – o tom, čo prežívam, ako zvládam situácie, ktoré mi materstvo a rodičovstvo priniesli. Opisujem niečo, čo sa udialo a ako sa s tým vysporiadavam navonok aj vo vnútri.

Toto je iné.

Je to tvorba. Vznikajú nové postavy, príbehy, majú svoj vnútorný svet, niečo prežívajú. Zachytávam myšlienky a ukladám ich na papier. A hoci ma to veľmi baví, je to pre mňa nové a ešte stále sú chvíle, kedy mám problém dôverovať tomuto procesu.

Povzbudená, že to dáva zmysel a baví aj niekoho iného ako nás dve, píšem. Už tretí deň. Dieťa je na dvore s gangom, u susedy, alebo v lesnom klubíku (som sa na chvíľu musela zamyslieť, kde je práve teraz, ale už viem).

Tak ja len tak. Reku že vám napíšem, čo u nás nové. A že je rozhodnuté. Knižka pôjde do sveta a čoskoro budú aj ukážky.