Jediná rada pre všetkých rodičov

nohy-osekDnes som prišla na opustenú pláž. Chvíľu som cvičila, dlhšiu chvíľu plávala a úplne najdlhšie len tak ležala. V takýchto momentoch, keď počúvam šum mora a nechávam si nohy obmývať vlnami, zabúdam, že mám dieťa. Vážne. Som len ja. Ani netuším, v akej krajine som a či sa nejak volám. Len ja a moje ja.

Prichádzajúci rodičia mi začnú pripomínať, že v tomto svete hrám tiež rolu rodiča. Nepriznávam sa a tvárim sa stráááášne slobodne a bez záväzkov. Aj tak mi to nedá a začnem pozorovať.

Ako prvý prišiel mladý francúzsky pár s jedným dieťaťom. Malo asi 10 mesiacov. Presne toľko mala Olivia minulý rok, keď sme boli pri mori.
Vtedy to s plážovaním a dvoma dennými spánkami vyzeralo asi takto: ráno rýchlo na pláž, potom rýchlo domov, aby nám po ceste nezaspala a uložiť
na prvý spánok. Cez obed bola hore, ale v tom čase sme na slnko nevychádzali. Poobedný spánok znovu doma a bazén. Na pláž sa nám väčšinou už nechcelo.

Na pláži bola neudržateľná, vrhala sa po štyroch do vody, jedla piesok, chodila „navštevovať“ ostatných ľudí, prehrabávala cudzie tašky. Obdobie preskumníctva sa rozhodla prežiť naplno. Stále musel byť niekto s ňou,
o nejakom oddychovaní som len snívala.

Trošku škodoradostne som preto pozorovala, čo bude stvárať malý Francúzik. Hral sa na deke s hračkami, dlhooooo. Potom ho preniesli k moru a on tam sedel na polstanpobreží, len ho občas trošku nadvihlo zo studenej vody. Mama sa po celý čas opaľovala. O desať minút som na nich znovu nakukla a malý, jak bol dlhý a široký, ležal a spal na deke. Pre niekoho normálka, pre mňa čistá utópia. 😀 Mama ďalej spokojne chytala bronz.

Jasné, že sme skúšali dieťa uspať na pláži aj my. Dokonca sme mali plážový stan, aby sme ju trochu odrezali od sveta. Vidíte ten otvor vzadu? Tým mi utekala. Že nebola unavená? Akonáhle sme ju naložili do manduky, v momente spala. A mandukovať v horúčavách sa nechcelo nikomu.

Áno, mali sme aj kočík. Vyskúšali sme si, ako funguje jeho odovzdávanie a preberanie na letisku. Každé priblíženie Olivie ku kočíku zaváňalo hysákom. Počas dvoch týždňov v ňom nesedela ani minútu.

Moje pozorovanie pokračovalo, prišla Španielka s tromi deťmi. Rozložili sa, vykúpali a ja som ich zvedavo pozorovala ďalej. Olivia plávanie miluje, z mora vychádza s fialovými perami, na pláži sa však tento rok nudí. Akékoľvek pokusy o hry v piesku ignoruje. Naše plážové pobyty dostali status – spestrenie iného programu. Počas prehliadky mesta, múzeí, hradov a pevností sa vždy len na chvíľu zastavíme na pláži a okúpeme. Niekedy dvakrát za deň. (Ešteže je v Malage pláž súčasťou mesta a je nekonečne dlhá.)

Malí Španieli sa nakŕmili olivami a začali stavať hrady, hľadať mušle, kamienky a hádajte čo, mama sa celý čas opaľovala. 

Toto bol jediný spôsob, ako ju udržať na súši – čítanie:

gypsies-on-the-beach

Medzitým na pláž zavítala babka s vnúčikom. Malý behal jak ďábel z jedného konca pláže na druhý, z mora na cestu a späť a to tisíckrát za minútu. (bol mi celkom sympatický 🙂 ) Pani mu evidentne nestačila a po polhodine to vzdala. Pred odchodom však mali ešte veľkú scénu.

Chlapček sa obúval, babka mu chcela pomôcť, násilím ho nútila sadnúť si a obuť ho. Takto spolu pár minút bojovali, až sa chlapec hodil o zem. Bolo vidieť, že jediné po čom túžil, bolo obuť sa sám. Babka však nevedela zvládnuť, že si obúva sandálky naopak, že mu to dlho trvá, že je nemotorný. Bolo mi ich ľúto oboch.

Počas pozorovania cudzích detí som si znovu uvedomila, aké sú rozdielne. Občas máme tendenciu ich všetky hádzať do škatuľky s nápisom DETI a zabúdame, že sú to jedinečné bytosti, presne ako my.

palma2Ako sa môžeme riadiť jednou výchovnou metódou, keď každé je iné? Píšete mi, ako máte vyriešiť problém, ktorý máte so svojim dieťaťom. Neexistuje jedna rada na tú istú situáciu. Moja rada vychádza z mojich skúseností, spomienok, pochopení. Moja rada je o tom, ako by som situáciu riešila ja. Lenže sme iní, naše deti sú iné. Často sa mne váš problém nemusí zdať ako problém.

Z môjho pohľadu je oveľa dôležitejšie sa zamyslieť, prečo danú vec ako problém vnímate. Aká je príčina? Máte strach, je za tým boľavá spomienka z detstva? Ak prídete na pravú podstatu problému, rozmyslite si, či chcete tento chybný vzorec preniesť na svoje dieťa, alebo ho budete riešiť. A ak riešiť, tak v sebe.

Určite môžeme spolu zdieľať svoje skúsenosti, navzájom sa inšpirovať, ponúkať svoje uhly pohľadov. Svoju cestu si však každý musí nájsť sám. Ako? Riadiť sa svojim srdcom. Áno, tá jediná rada znie – riaďte sa svojim pocitom. Že som neobjavila Ameriku? No jasné, ale skúste sa tou radou riadiť v praxi. Keď ste v amoku, alebo riešite dlhodobý problém, do ktorého ste už totálne vtiahnutí a nemáte nadhľad.

Vždy keď niečo riešim, spomeniem si na tri, pre mňa kľúčové postoje. A postupne, krok po kroku zisťujem, či sú moje pocity v súlade s postojmi, v súlade so mnou. Tak sa prepracujem až k riešeniu. Toto sú tie postoje:

1. Vychovávam seba, nie dieťa (manžela, svokru, šéfa, kolegu….)

Znamená to byť si vedomý svojich myšlienok a pátrať po príčine svojich emócií. Pretože každý má právo na akýkoľvek prejav. Ak mi niečo vadí, zistím prečo a čo s tým ďalej môžem urobiť.

2. Mám sa rada

Nenechám si šľapať po svojich potrebách a to ani od svojho dieťaťa. Nehrám to na obetavosť, stále som to ja, kto je u mňa najdôležitejší. Platí známa rovnica: ja v pohode = dieťa v pohode.

3. Dieťa je môj parťák

Rešpektujem ho ako rovnocenného partnera, ktorý má len jedinú, aj to dočasnú nevýhodu – malé telo.

Netrápte sa, ak sa nedarí a máte pocit, že zlyhávate. Nezlyhávate, vyvíjate sa. Ste skvelá matka aj so svojimi omylmi. Kto nerobí chyby, neznamená, že ich skutočne nerobí. Len si ich neuvedomuje a nerieši.