Vedomosti nič nezaručujú

„Musíš predsa chodiť do školy.“⁠
„Prečo by som musela chodiť do školy?“⁠
„Aby si sa niečo naučila.“⁠
„Čo také?“⁠
„Všetko možné,“ povedal policajt, „celú hŕbu užitočných vecí, napríklad aritmetiku.“⁠
…..⁠
„A vieš, ako trápne sa budeš cítiť, keď nič nebudeš vedieť? Predstav si, že raz budeš veľká a niekto sa ťa spýta, ako sa volá hlavné mesto Portugalska, a ty nebudeš vedieť odpovedať.“⁠
⁠
„Ako by som nevedela?“ povedala Pippi. Odpoviem takto: Ak naozaj tak veľmi chcete vedieť, ako sa volá hlavné mesto Portugalska, napíšte do Portugalska a jednoducho sa ich spýtajte!“⁠
⁠
„A nebudeš sa hanbiť, že to nevieš?“⁠
„To je možné,“ prikývla Pippi. „Možno večer nebudem môcť zaspať a budem si lámať hlavu: Aké len tam v tom Portugalsku majú hlavné mesto? Človek sa predsa nemôže stále iba zabávať a žiť bez premýšľania,“ povedala Pippi a urobila stojku. ⁠
⁠
„Mimochodom, v Lisabone som bola s ockom,“ pokračovala, ako tam stála na rukách, pretože vedela rozprávať aj s hlavou dolu. ⁠
======⁠
To je moja obľúbená pasáž z Oliviinej obľúbenej kapitoly. Mohla by som rozobrať viac vecí, ktoré sa ma tu dotýkajú, ale najviac asi to, že svoju sebahodnotu nestavia na vedomostiach. Možno sa zahanbí, že niečo nevie, ale vôbec sa nespochybní. Stále je v sebaláske. ⁠Takto som to ja nemala. Áno, teraz už viem, že moje znalosti, neznamenajú, že som lepší alebo horší človek. Alebo spokojnejší a láskavejší.

Vedomosti mi nezaručia šťastný a naplnený život a ani to, že sa zo mňa stane správny človek. Pretože tým už skrátka som. Všetci sme.