Viem, že mi neublížiš

„Viem, že mi neublížiš,“ povedal on.
„Neublížim,“ odpovedala ona.

Dá sa takýto sľub však dodržať?

Je jasné, že naschvál si ubližovať nechceme, ako však zabrániť, aby sme druhému necapli po modrine nechtiac, alebo nepichli do rany, o ktorej existencii ani netušíme?

Ona môže okolo neho chodiť po špičkách. Vyhýbať sa slovám a vetám, ktoré by mohli spôsobiť hnev, strach, smútok…
Môže byť stále milá, robiť veci, ktoré mu robia radosť.

Môže s ním ostať do konca života.
Len preto, aby mu neublížila.

Je to skutočne to, čo on chce?

Ženu, ktorá sa stráca, až úplne zabúda, kým je, pretože je neustále zaneprázdnená robením všetkého správne. Pre neho. Ženu, ktorá potláča svoje emócie. Je neúprimná a nepovie, keď jej niečo vadí, alebo niečo chce inak, či nechce vôbec.

Hlavne neublížiť.

Nie je takáto ohľaduplnosť vo vzťahu tak trochu nadradenosť? Hranie sa na boha? Ako môžeme vedieť, čo druhého skutočne zraní? A ako si môžeme byť istí, že toto práve nie?

Neustále kľučkovanie medzi spúšťačmi, miesto toho, aby sme sa pozreli, čo sa za nimi schováva.

Čo tak si dôverovať? Dôverovať, že ten druhý je dostatočne silný.

A dôverovať aj sebe. Že bolesť zvládnem.

A čo tak si vedieť pomôcť?

Ostať si blízki, aj keď nám je na prd.
Ostať si tak blízko, že keď nás niečo zraní, necháme nahliadnuť do svojho srdca. Normálne si to povieme.

Že sa bojíte?
Aj ja.
Často.

Zatiaľ som ale nenašla lepší spôsob, ako si tým spolu prejsť.
Spolu.
Lebo áno, mohla by som aj sama.
Ale to nie je to, čo teraz chcem.

Teraz ma pocit tichej a vrúcnej blízkosti veľmi baví.