Vymenili mi dieťa

Ako sme sa adaptovali alebo správy po 1. týždni…

Keď sme dorazili na ranč v Mexiku, akoby mi niekto vymenil dieťa. Spokojné a šťastné dieťa sa ako mávnutím prútika zmenilo na spokojné, šťastné a nadšené dieťa. Prvé tri dni som ju nevidela. Stretávali sme sa podvečer pri potoku, v malej oáze a zdieľala mi svoje zážitky.

ako videla vyliahnuté pštrosíča
ako ju mačka zaviedla na miesto, ktoré ešte nepoznala (lebo mačky vedia)
ako ju Javier vysadil na koňa bez sedla
ako jej cestu skrížil somár a musela ho pohladkať, aby jej uvoľnil priechod
že pes sa bil s mačkou, šteňa žulo papier a ona musela zasiahnuť
že s Mayou polievala kvety … a tak podobne…

Množstvo dobrodružstiev, ktoré zažíva po svojej línii. To, že bude nadšená zo zvierat, ktoré sa tu cez deň voľne pohybujú, som vedela. Ale vôbec som si neuvedomila, ako veľmi jej chýbajú ľudia. Keď sme odchádzali, už sa s nami skoro nikto nechcel stretávať a nejako sme sa tomu prispôsobili. Tu však vidím, ako jej chýba spoznávanie nových ľudí a aj stretávanie sa s našimi “starými”.

Prvotné nadšenie už vyprchalo, a to nemyslím vôbec v negatívnom zmysle. Skrátka to prijala ako náš nový normál. Ľudia milujú ju a ona miluje ich. Našla svoje nové “doma”.

A ja? Včera večer sme sedeli pod nebom s miliónmi hviezd, za chrbtom hral na piáne a spieval kolega-dobrovoľník Imagine od Beatles a mne napadlo, že teraz, v tomto momente som šťastná. A presne s touto myšlienkou nám nad hlavami preblesla hviezda. To možno padal Hviezdičko Riško, poznamenala Olivia. Možno .