To sme sa tak vybrali z tej našej samoty do dediny. Pradedovia by hlavou krútili, keby poznali dôvod – vybil sa mi laptop.
To máte tak, postupne utíchnu telefonáty, nechodia e-maily, prestane vás baviť fotenie (väčšinou po prvom dni), prečítate dve knihy a vašimi jedinými podnetmi zvonku sú už iba šum lístia, žblnkot potoka, bubnujúce kvapky dažďa a naše hlasy, tak práve vtedy sa začne prebúdzať kreatívna energia. Nejaké podnety hold byť musia, a keď nie sú zvonku, myseľ si ich vytiahne zvnútra.
Keďže tu nie som prvýkrát a tento svoj proces už poznám, vzala som si so sebou farby a štetce. Ale kupodivu ma to ťahalo inam. Našla som v laptope súbor s rozprávkou, ktorú už dlhšie s Oliviou vymýšľame. (Prečo sa nám to nedávno stoplo, som písala tu: Tak bude tá kniha, či nebude?)
Znovu sme oživili našu postavičku, cez deň sa o nej bavili a večer, keď už všetci spali a iba milión hviezd na nebi ma videlo, som písala príbeh o hviezdičkovi (áno, je to chlapec), ktorý vracia deťom úsmev na tvár.
No a laptopu došla šťáva.
Tak tu teraz kráčame a ideme poprosiť sesterku o trochu elektriky, nabrať pitnú vodu, lebo v studni je z dažďov akási kalná, pokecať a popiť domáce vínko.
Neviem, či naša knižka pôjde do sveta (tak trošku tipujem, že je to zábava iba pre nás dve), ale minimálne jedna kópia existovať bude .