Nevadí, ak budem plakať?

“Ale nevadí, ak budem plakať?” spýta sa, keď sa dohodneme, že o 15 minút odchádza od susedov. “Možno ťa budem prehovárať, ale to si nevšímaj,” povie, keď sa dohodneme, že prečítame 3 kapitoly a zhasneme. “Ale priprav sa, že možno budem mrnčať,” upozorní ma, keď sa dohodneme, že doskáče na trampolíne a príde domov.

Neznamená to, že chce dohodu zmeniť, alebo že ju nechce dodržať. Ani že ma nebude mať rada, ak na nej ja budem trvať. Chápe, že aktivity treba ukončiť, ale tuší, že to bude pre ňu ťažké.

A ja?

Neberiem si to osobne. Viem, že to nerobí naschvál. Skrátka to v danom momente nevie inak, emócie sú silnejšie. A to, že sa o tom vieme baviť, je obrovská vec.

Lebo aj vďaka tomu som v pohode, ak to neprebieha vždy v pohode.