Keď mi uniká energia a chytám sa každej slamky

Ticho. Zabudla som na ticho.

Hektika, stres, nekončiaci to-do-list.

Stuhnuté ramená, stiahnutý hrudník, kašľajúce dieťa.

Nevadí, hovorím si v duchu, viem, že nie som napojená, ale ešte toto dorobím a dám sa do poriadku. Budúci týždeň už určite. No dobre, tak ten ďalší.

Ale ten kašeľ! Prinútil ma zamyslieť sa. Dokelu, konečne mi docvakla súvislosť. Je to môj kašeľ! Roky som ním trpela a Olivia mi ho už za svoj život dvakrát odzrkadlila. Viem, že sme prepojené a už viem, že kašeľ má z napätia.

Z môjho napätia.

Tak smola. Žiadny „Ažland“ – až toto skončí, až toto dorobím…

Je len teraz.

Uvarím si čaj, sadnem do tmy a vnútorným zrakom prechádzam telo spustošené mojou rýchlosťou a roztekanosťou. Nachádzam stuhnuté miesta a postupne jedno po druhom uvoľňujem. Konečne sa môžem nadýchnuť. Tak naozaj. Zhlboka.

Počujem Oliviu vychádzať z izby, sadá si vedľa mňa. Tato zaspal a ona si bude chvíľu pod lampičkou listovať v knižke. OK.

Vraciam sa znovu do tela. Nádych a výdych. Myšlienky sa prestali pretekať, ktorá ma napadne ako prvá, a postupne všetky vychádzajú z môjho priestoru. Užívam si znovunadobudnutú schopnosť – pomaly a s ľahkosťou dýchať.

Akoby sa spomalila každá bunka môjho tela.

Iba som.

Vo svojom vnútri, v posvätnom tichu.

A tu, v tomto tichu, sa započúvam do hlasu, ktorý mi hovorí, čo potrebuje moje telo a moja duša. Spomaliť. Upokojiť. Oživiť. Rozradostniť.

Neviem, ako dlho sme tam sedeli, ale cestou do postele som si uvedomila, že Olivia za celý čas ani raz nezakašľala.

Žiadny zázrak sa však nekonal.

Správu som síce prijala, ale neposlúchla som. Nie hneď.

Vážne?

Vážne začnem niečo robiť, až keď je môjmu dieťaťu zle?

Nemôžem to robiť kvôli sebe? To si seba tak málo vážim?

Zahlcujem sa prácou a úzkosť prekrývam seriálom, nezmyselnými správami a životmi iných, len aby som sa nemusela pozrieť na svoj skutočný problém. Čo to je? Čo ma núti sa tak hnať? Prečo nedokážem spomaliť a stále otváram laptop?

Začínam si všímať…

Počas dňa sa samej seba asi tisíckrát spýtam: Ako sa teraz cítiš? Presne viem, kedy sa cítim napäto, unaveno. Presne viem, kedy potrebujem pauzu, oddych, spánok. Viem úplne presne, kedy sa dostávam za čiaru.

A neurobím nič.

Ženiem sa ďalej a svoje pocity vôbec nerešpektujem. Chýba mi nadhľad.

Chýba mi cestovanie. Stačí chata v lese a ja sa dokážem na svoj život pozrieť inak. Zvonku. Rýchly reset teraz nie je možný.

Lockdown. Hm, tak nič. Žiadne skratky nebudú.

A tak maľujem. Pokoj nachádzam v obyčajnom čmáraní.

Cvičím jógu a čchi-kung. Ráno hodina, večer polhodina. Zrazu nemám problém vstať skôr a urobiť si na seba čas. Fyzická bolesť je dobrá, prinúti nás prehodnotiť priority. Cítim, ako sa mi z bedrových kĺbov uvoľňujú emócie stvrdnuté časom.

Studená voda mi tiež pomáha vyrážať stres z tela.

A tak tvorím chvíľky, ktoré sa sa postupne spájajú a zlievajú do jednej a ja tak predlžujem svoj dobrý pocit.

Má to aj rozuzlenie, ak chvíľu vydržíte, dozviete sa ho. Spätne si však uvedomujem, že som sa o žiadne nesnažila. Nesnažila som sa na NIEČO prísť, chcela som len prežiť. Chcela som, aby mi bolo lepšie tu a teraz, v danom momente.

Všetky uvedené činnosti robím aj bežne – maľovanie, cvičenie, studená voda, príroda, v tomto období som sa však v nich akosi prehĺbila. Robila ich „viac poriadne“. Vedomejšie. Áno, občas som „zlyhala“, vynechala, alebo sa nechala strhnúť tým, čo sa dialo vonku (celoplošné testovanie bola vďačná téma). Odpútavala som pozornosť od seba a vedela som to. Dôležité však je, že si nenadávam, nemám výčitky, som k sebe láskavá. Mám sa rada aj v odpore. Aj v neprijatí. Aj v procese.

Tak ďalej k môjmu objavu.

Najskôr prišli otázky: Prečo dokážem byť celý rok vo svojom rytme, ale ku koncu ma niečo núti tvrdo makať? Prečo sa celý rok viem nechať unášať prúdom a všetko krásne do seba zapadá, ale príde október a ja sa bezhlavo začnem rútiť z kopca? Som v strese a navonok sa nič nezmenilo.

Aká je to sila, ktorá ma neustále núti chytať do ruky mobil?

A prišla aj odpoveď: Vianoce! Heuréka!

OK, ja vás vidím, okamžite si prestaňte ťukať na čelo! Nie neprepína mi z darčekov. Na túto tému som už písala v článku Sme rozmaznaní.

Mám to trochu inak – 13 rokov som pracovala ako manažérka zásobovania v najväčšej maloobchodnej sieti na Slovensku. Každý rok v tomto čase môj telefón vyzváňal, či bol deň, večer alebo víkend. Stupňovalo sa to až do Vianoc a ani potom nebol pokoj. Veď ešte Silvester. Pri uchu sa mi striedali riaditelia obchodov, dodávatelia, manažéri z centrálneho skladu a za chrbtom som mala šéfov, ktorí striehli na chyby. Nedodávky, výpadky a chaos, v ktorom sa snažíme nastoliť systém. Nemožné.

Uplynulo 6 rokov a moje telo si to stále pamätá!

Už 6 rokov som na voľnej nohe a sama si vyberám kedy a koľko budem pracovať (samozrejme zohľadňujeme faktor dieťa) a aj to s kým budem pracovať. Verte, že odkedy pracujem z domu a na cestách, môj život je úplne naruby. A napriek tomu si moje bunky pamätajú a v tomto čase očakávajú stres, nervozitu, napätie, podráždenosť a nedostatok spánku. A ja, kým netuším o čo ide, očakávanie podvedome plním.

Ja už nemusím!

Už nemusím, kričí celé moje telo a prejde ním vlna úľavy. V momente sa mi rozhýbe krk, mizne úzkosť a ja sa nadýchnem, akoby som sa po desiatich minútach vynorila nad hladinu. Dobre, dobre, stačila by aj jedna a ten pocit by bol ten istý. A áno, teraz prichádza aj „zázrak“ – malá prestáva kašľať. Zo dňa na deň.

Znovu som si „sadla“ do svojho tempa, nepociťujem ani záchvev vnútorného stresu a je mi dobre. Lebo nemusím.

A som fakt zvedavá, či budem o rok znovu riešiť tú istú záhadu 🙈. Máte dovolené to nečítať 🙂 …