Bontón nás netrápi…

Pamätám si, ako som sa v detstve schovávala na schodoch a čakala, kým odíde výťah, aby som nemusela nikoho pozdraviť. Bola som tichá, uzavretá a strašne som sa hanbila. Pozdraviť dospelého, učiteľku v škôlke alebo nedajbože niekoho cudzieho, bolo pre mňa nemožné.

Tlak, ktorý bol na mňa vyvíjaný spolu s mojou povahou spôsobili, že som nevedela otvoriť ústa. Fakt som chcela, vždy som si hovorila, nabudúce to už poviem, lenže zas prišla kamoška guča hrdlová.
Väčšinou som teda len sklopila oči a snažila sa byť neviditeľná.

V paneláku nás vychovávali aj susedy: „Nevieš pozdraviť?“, „To ťa doma nenaučili?“. Prípadne žalovali mame: „Tá vaša ma zas nepozdravila.“ Cítila som sa ponížene. Chcelo by sa vám v takomto stave milo, úprimne a
od srdca zaželať niekomu dobrý deň?

Ako je potom možné, že naše 2 ročné dieťa:

• zamáva a pozdraví, hoci som jej nikdy nepovedala „Daj pápá“. Rozlúči sa aj so slimákom na chodníku, s kačkami na jazere,
  s hojdačkami na ihrisku…
• poďakuje „dik“ a ja by som si radšej odrezala z jazyka, akoby som jej niekedy mala povedať „Ako povieš?“ (v Španielsku si to sama prispôsobila na gracias, v Anglicku sama začala hovoriť tenkjú 🙂 )
• povie „páči“, keď mi niečo podá a to by mi už v živote nenapadlo ju učiť.
• pofúka mi bobo, keď vidím všetky hviezdy pred očami po tom, čo som zakopla o gauč. Všetky vulgarizmy sa zastavia na jazyku a dojato pozorujem, ako sa mi stará o zranenie. Pofúka a pohladká mi aj znamienko na líci, lebo je to predsa tiež bobo.
• zamáva každému autu, ktoré nás pustí cez prechod.
• dá si ruku na ústa, keď napodobňuje otca, ako kašle. Sama ešte kašeľ nemala, ale pripravená už je.
• ide si umyť ruky hneď, ako doje, pretože sama cíti, že ich má špinavé a dolepené.
• povie prepáč aj stoličke, keď do nej vrazí

Všetky spomínané veci robí, lebo sama chce a vtedy, keď má chuť. LEBO JU TO BAVÍ. Kto robí rád niečo, čo ho nebaví? Že aj to sa musí? A ja tvrdím, že nemusí. Každá činnosť sa dá spríjemniť, život je hra. Vy sa necítite ako idiot, ak vám niekto stále hovorí, čo máte urobiť, hoci to veľmi dobre viete? S akou radosťou to urobíte? Alebo to na just neurobíte?

Samozrejme, niekedy svoje dieťa počujem, alebo mu rozumiem len ja, niekedy situáciu ešte vyhodnotiť nevie, akože „mám niečo povedať“.

Stane sa, že jej pozornosť upúta niečo iné a slušnosť ide do hája.

Často sa to deje, ak napríklad deťom niečo nečakane dáte. Väčšinou sú také prekvapené z toho, že: a) niečo dostali, b) zo svojich rozpakov, c) zo samotného darčeka, že nejaká zdvorilosť je v tej chvíli vzdialená na svetelné roky. Skúste prehltnúť obligátne „Ako sa povie?“ a nech sú vám poďakovaním rozžiarené oči. 🙂

Milí rodičia: FAKT to nemusíte robiť. Nemusíte dieťa neustále napomínať a karhať. Ak prestanete stresovať seba a otravovať svoje dieťa už 100-krát opakovanými vetami, zistíte, že to funguje aj bez vás. Relax. Keď to funguje nám, môže aj vám. Prejavte radšej svojim deťom úctu a rešpekt tým, že pustíte svoj strach, čo si o nich, kto pomyslí. Spracujte svoj strach, že budete mať doma nevychovaného spratka.

Vysvetlite mu, prečo vám vadí, keď neodzdraví či nepoďakuje, čo pri tom cítite. Povedzte mu, že je to váš problém, že sa oňho bojíte, že je to len váš strach a že si ho skúsite poriešiť. Prijmite, že vaše dieťa tento život zvládne.

Vysvetlite mu pravidlá tejto spoločnosti, že na tejto planéte si ľudia
o druhých ľuďoch vytvárajú mienku podľa toho, či pozdravíte alebo poprosíte, nie podľa toho, čo má v srdci. A že ak bude tieto pravidlá dodržiavať, bude s ostatnými ľahšie vychádzať a bude mať jednoduchší život. Že je to zvrátené mu pokojne povedzte tiež.

Rozhodnutie je len na ňom, nič neočakávajte. Vy ho len milujte.

Vyložte si konečne nohy na stôl a nechajte svoje dieťa, nech sa k slušnosti vychová samo. A ono sa vychová. Pozoruje, vyhodnocuje, napodobňuje. Vychová sa presne do takej miery, ako slušné má vzory okolo seba.

Súvisiace články:

A nepožičiam!!!

Ihriskový matrix

O hraniciach

Čo ak z neho bude rozmaznaný fracek?