Neberme deťom ich chyby

„Nedávaj to tam, padne ti to. Toto ti tam nepasuje, ukáž, ja to spravím. Ten rukáv máš naopak, daj, oblečiem ťa.“ Radšej dieťa nakŕmite, ako sa budete pozerať na padajúce jedlo na podlahu? Riešite detské nedorozumenia na ihrisku? Pomáhate, aj keď vás nikto o pomoc nežiadal? Rozčuľuje vás, ak vás dieťa nepočúva? Spraví si podľa seba, napriek tomu, že ste mu TAK DOBRE poradili?

No, často DIEŤA NEVIE RADU POČUŤ. Ak je činnosť pre dieťa nová, nerozumie vašej rade, nechápe ju, pretože to ešte vôbec neskúsilo. Nemá za tým jasnú predstavu, ktorú máte vy. Chýba mu vaša skúsenosť a tá sa preniesť nedá. 

Ak totiž dieťaťu pomáhame, bez toho, aby o pomoc požiadalo, akoby sme mu hovorili, že je neschopné, že to samé nezvládne. Vyrastie z neho človek, ktorý sa bude báť skúšať nové veci, bude sa báť zmeny a bude stále čakať, že mu niekto poradí. Dieťa potrebuje robiť chyby. Ak ho neustále zachraňujeme a riešime zaň problémy, pripravujeme ho tak o slobodu a možnosť učiť sa.

V článku Padať, či nepadať som písala, ako som sa rozhodovala, či nechať svoje dieťa padať, keď sa učilo vstávať a chodiť. Verím totiž, že ak ho napríklad nechám naraziť a spadnúť na trojkolke, naučí sa o príčine a dôsledku. Viem, ťažko sa pozerá na bolesť vlastného dieťaťa, na odreté kolená a plač. Ale ak ho o túto skúsenosť pripravíme, počká si naňho v puberte, kedy nehoda na motorke, môže mať fatálnejšie dôsledky.

Veď som ti to hovorila

A poďme teraz trošku hlbšie do seba, prečo je tak ťažké udržať sa a nepomôcť? Prečo nevieme NECHAŤ TAK? Prečo ma trhá, keď vidím, ako sa snaží už 3 minúty spojiť dva nespojiteľné kúsky puzzle? Ona je v pohode, prečo nie som ja?

Donekonečna

Niekto zasahuje, pretože potrebuje mať pocit, že je múdrejší a skúsenejší. U niekoho je to obyčajná netrpezlivosť, iný má strach z negatívnych emócii svojho dieťaťa, alebo sú mu nepríjemné vlastné pocity, keď sa dieťa rozplače, keď trpí.

Ďalší neznáša fyzickú bolesť a snaží sa jej všemožne zabraňovať (teraz sa nebavíme o životu nebezpečných situáciách). Niekto sa môže hanbiť, že jeho dieťa vyzerá neschopne v očiach okolia. U ďalšieho je to alibistický vzorec a pripravuje si len priestor pre „Keby si ma počúval“ a „Vidíš?“

Prešla som si metódou, o ktorej píšem aj v ebooku Tajomstvo detských emócií (Osvojte si 26 postojov a nemusíte viac bojovať so svojim dieťaťom) a našla som u seba strach zo zlyhania. Vadí mi pozerať sa na sklamanie, napriek tomu, že nie je moje. Vadí mi neúspech. V podvedomí mám zapísané, že neúspech je niečo negatívne, že sa ho mám báť, vyhýbať sa mu. A svoje dieťa musím logicky pred ním chrániť. Tento postoj musím preprogramovať, aby som ho mohla ako vzorec správania, už opravený, odovzdať svojmu dieťaťu.

Neúspech je žiadúci

Potrebujem pochopiť, že neúspech je súčasťou procesu úspechu, ak sa vyhýbam neúspechu, vyhýbam sa úspechu. To, že zlyhám nesvedčí  nič o mne. Neznamená to, že som neschopná, menejcenná, že nič neviem. Je to len uložený program, ktorý som zdedila.

Môžem mať rada svoje zlyhania a brať ich ako príležitosť poučiť sa. Neúspech nie je porážka, je to len dočasné zdržanie sa, odbočka na ceste k úspechu. Úspech sa skrýva až za strachom.

“Nezlyhal som. Iba som našiel 10 tisíc ciest, ktoré nefungujú.” T. A. Edison

“Je len jedna vec, ktorá činí sny nedosiahnuteľnými: strach zo zlyhania.” Paulo Coelho

“Jediná skutočná chyba je tá, z ktorej sa nijako nepoučíme.”
Henry Ford

A tiež som vypozorovala, že najviac mám potrebu chrániť, keď je v kontakte s inými dospelými a inými deťmi. Viem, že za tým je môj strach z konfliktov a preto ju len pozorujem a obdivujem, ako si nachádza vlastné riešenia. A učím sa 🙂 Zároveň vnímam, či potrebuje moju pomoc.

Zapracujme na svojich nesprávnych postojoch, odovzdajme ich svojim deťom v lepšej kvalite. Buďme nablízku, buďme im oporou, ale pomáhajme až vtedy, keď nás o pomoc požiadajú. Alebo sa pýtajme, či chcú našu pomoc, aj malinké deti vedia dať najavo, keď pomoc potrebujú. Nikto nemá rád nevyžiadané rady. 

A neočakávajme, že sa dieťa bude podľa našej rady správať. Má právo sa slobodne rozhodnúť. Ponúknime mu pochopenie a empatiu, keď sa popáli, miesto „Veď som ti to hovoril.“ Deti sa majú učiť z následkov svojich činov, nie z našich prednášok.