Nechajte tie deti preboha žiť

• Ešte sa nepretáča, nelozí, nechodí, nerozpráva….
• Pred chvíľou som ho kojila, nemôže zas chcieť jesť.
• Plače, keď ma nevidí, chce byť iba so mnou.
• Nechce chodiť na nočník.
• Nechce spať.
• Nevie sa zahrať s inými deťmi.
• Bojí sa ľudí, odmieta ich.
• Odháňa od seba iné deti.
• Je hanblivý, nepriebojný…

Viete, čo majú všetky tieto a mnohé iné „problémy“ spoločné? Ak ich totiž vnímate ako problém, tak neveríte. Neveríte dieťaťu, neveríte sebe, neveríte vývoju.

Nedávno mi to znovu docvaklo na našich cestách. Od prvého momentu, ako sme vkročili na pláž, sa nám dieťa stratilo. Bola duchom neprítomná pri nás a maximálne prítomná v sebe, vo svojich hrách a svojom svete. Piesku sa nevedela nabažiť a tento stav trval po celý mesiac nášho putovania po Portugalsku. Akonáhle sme sa dostali na pláž, niekto stlačil vypínač a bola preč. 🙂

Ak ste čítali môj článok Nikto ma nemôže naštvať  viete, že minulý rok sme sa na pláži trápili. Nevedeli sme ju tam vôbec udržať. Buď bola vo vode, alebo odchádzala preč, na ulicu, kdekoľvek. Bola neudržateľná a nezabaviteľná. Chvíľami to bolo dooosť frustrujúce. Ja viem, mať moje problémy, lenže vyberiete sa na pláž a po polhodine musíte odísť???

Čo sme urobili pre túto radikálnu zmenu my? NIČ.

Zabúdame na vývoj

V poslednej dobe ste ma viaceré oslovili s problémami, na ktoré pre zjednodušenie nalepím nálepku: DIEŤA JE NESPOLOČENSKÉ. Máte pocit, že je to ZLÉ, keď sa nevie zahrať s inými deťmi, porovnávate ho so susedkiným dieťaťom a s nárokmi vašej mamy, či svokry. Začnú vám v podvedomí bežať programy typu – musím zasiahnuť, musím s tým niečo urobiť, musím to zmeniť. MUSÍM ZMENIŤ DIEŤA.

Viem si predstaviť, ako s rodičmi dokážu zamávať komentáre: „musí sa naučiť vychádzať si s deťmi“, „daj ho do škôlky, nech si zvykne„, „musí sa socializovať“. Do toho sa pridá váš strach, že dieťa bude „iné“, neprijateľné, že nezapadne a bude sedieť v kúte samé a odstrčené.

Zneistíte a rýchlo pritvrdíte. Buď ho do tej škôlky šupnete a ono sa trápi tam a vy doma, alebo naschvál vyhľadávate spoločnosť detí – chodíte do detských kútikov, na návštevy, alebo prijímate návštevy doma. Vždy to síce končí bojom a bitkou, nervami, krikom a potrebou naliať si víno, ale nevadí. Vy neprestávate, lebo raz sa to musí skrátka naučiť!

Ja viem, že netlačiť deti do formičky len preto, aby bolo okolie spokojné, nie je ľahké. Aby ste mohli dôverovať svojmu dieťaťu, musíte najskôr dôverovať sebe. Čo nám v tom bráni? Čo nám bráni dôverovať vývoju?

Strach, že z neho bude asociál

Zo samoty sa robí obrovský strašiak. Čo ak z neho bude outsider, človek na okraji spoločnosti, neschopný komunikovať, stratený a bezradný. Vážne? Vážne si to myslíte? Ak sa bojíte samoty a osamelosti, sú to len vaše strachy. Poriešte si ich a neprenášajte ich na svoje deti.

Túžime, aby naše deti boli obľúbené, a to sa meria podľa toho, koľko majú kamarátov. Koľko máte skutočných priateľov vy? A koľkí ľudia sú vo vašom živote zbytočne? Umelo udržiavate kontakty, vysáva vás to z energie a slušnosť a strach z toho, že ostanete sami, vám nedovolia to stopnúť.

S koľkými ľuďmi si má vaše dieťa vychádzať, aby ste boli spokojní?

Strach, že budem vyzerať ako neschopná matka

Od detí sa očakáva, že sa budú navzájom kamarátiť len preto, že sú to deti. To akoby od vás niekto chcel, aby ste sa kamarátili s tým nepríjemným susedom len preto, že ste v rovnakom veku. Veď aj deťom môže byť niekto sympatický, niekto menej a niekto vôbec.

Ak ich budete tlačiť do niečoho, čo odmietajú, tak z frustrácie začnú kričať a biť všetkých okolo seba. Ako inak vám majú dať najavo, že niečo nechcú? Počúvajte ich a rešpektujte. Neobviňujte ich zo svojich sklamaní. Vaše očakávanie, vaše sklamanie.

A ak vášmu dieťaťu nie je sympatická vaša kamarátka, alebo mama, je to jeho chyba? Tak veľmi túžite, aby si vychádzalo so všetkými vašimi blízkymi. Prečo? Lebo sa bojíte, že inak z toho budete vy vychádzať ako zlá mama. No, ja to chápem, vyzerá to fakt divne, keď dieťa nepozdraví a neusmeje sa a nie je ku všetkým priateľské a milé. (vy ste? 😉 )

Strach, že sa v živote nepresadí

Tu si najskôr zadefinujme, čo znamená „presadiť sa“. Byť priebojný, mať ostré lakte, vedieť dosiahnuť svoje, alebo nenechať si skákať po hlave, vedieť povedať NIE, chrániť si svoj priestor. Čo znamená úspech v živote pre vás? Každý to máme nastavené inak. (O tom, ako to mám ja, píšem tu: Čím budeš? a vlastne aj tu: O honbe za poslaním.)

Zrejme už viete, že deti sa všetko učia od rodičov. No áno, od nás. Takže trochu sebareflexie – som priebojná, dosiahnem, čo chcem a nenechám si skákať po hlave? Alebo v sebe všetko potláčam, dusím, bojím sa konfliktov a veľmi túžim, aby moje dieťa také nebolo? Dieťa vám len zrkadlí to, čo máte v sebe nevyriešené.

Ja úplne chápem tú neistotu vo vás. Sama nemám v okolí dospelého človeka, ktorý bol vychovávaný rešpektujúco a vnímavo. Ani ja občas nemám argumenty, nemám sa na koho odvolať a nemôžem sa oprieť o logiku. Spomeňte si však na svoje detstvo. Akú ste mali výchovu vy? Väčšinu z vás asi vychovávali autoritatívne – zákazy, príkazy, krik, možno nejaká bitka. Ste preto sebavedomejší? Viete sa presadiť v živote len preto, že vás dali skôr do škôlky? Vedeli ste sa v škôlke, v škole a teraz v práci zastať samej seba? A čo vaše vzťahy?

Nemôžeme sa ostatným predsa vyhýbať

A prečo nie? My sme mali obdobie, kedy to s deťmi nedávala – neistota, krik, hádky, silné emócie. Nedávala som to ani ja, tak sme to stopli. Vyhýbali sme sa spoločnosti detí asi polroka! Bavilo nás byť spolu a nebol dôvod to siliť. Aj u starých rodičov začala ostávať sama až v 2 rokoch. Až keď som si bola istá, že sa nejako dohovoria. Má ich rada a ja neriešim, ako sa k nej správajú (mimochodom úžasne 🙂 ), pokiaľ tam chodiť chce. Nemá problém tam ostať na noc a ja viem, že to spolu zvládnu. Že si svoj vzťah budujú po svojom. Oni sa učia od nej, ona od nich.

Nechránim ju pred vonkajším svetom, len rešpektujem jej potreby a jej vývoj. O sebe si rozhoduje ona. Ja som pozorovateľ a jej sprievodca. A viete čo? Včera sa rozhodla, že pôjde do škôlky. SAMA. (má 3r) Narýchlo sme to zmanažovali s p. riaditeľkou a vrátila sa meganadšená. Chce ísť zas. Čo ak vážne stačí len počkať na vývoj?

Čo ak vaše dieťa skrátka len ešte nie je pripravené, necíti istotu v tom, aby si niečo bez vás vykomunikovalo, potrebuje vašu náruč a pocit bezpečia, aj keď dôjde ku konfliktu. Prečo by to nemohlo byť OK?

Ja viem, je to sakra ťažké pripustiť a žiť s tým. Ide to totiž hlboko do nás. Dôverovať dieťaťu znamená dôverovať sebe a vedieť sa oprieť o seba. Bez ohľadu na to, čo už dokážu ostatné deti. Tak ako veľmi si veríte?

Súvisiace články:

Nepreháňaš to s tou výchovou?

Čo ak z neho bude rozmaznaný fracek

Prečo nedám svoje dieťa do škôlky