Aj toto je o hraniciach. Tých mojich

Až keď zaspí, až keď trochu vyrastie, až keď pôjde do škôlky, až keď… Až potom sa začnem venovať aj sebe.⁠

⁠Keď mala 10 mesiacov, došlo mi, že ak budem pokračovať v tom, ako som mala našľapnuté, pôjdem iba do väčšieho a väčšieho pekla.⁠⁠ Prestala som čakať na vhodnú chvíľu a začala robiť to, čo potrebujem. Cvičiť. Jasné, lozila po mne a podo mnou, visela mi na krku aj na členku a nebolo to úplne podľa mojich predstáv (cháp vôbec).

Ale keď som sa zmierila s tým, že to tak bude a že aj málo je niečo a že to môže byť aj sranda, ustáli sme to. Postupne to prestala byť pre ňu nová a zaujímavá vec a od rozloženia a znovu zloženia karimatky som dospela aj k pár ásanám.⁠ Zvykla si. Cvičenie berie ako súčasť mňa. Buď sa pridá, alebo ma nechá.⁠

Cvičenie na náš spôsob 🙂

⁠No a donedávna som si mysela, že je to výsada jednomatiek – dovoliť si pri dieťati cvičiť, kresliť, pliesť, šiť (čítanie knihy beriem už ako vyšší level) a podobne. Lenže cez leto som spoznala mamu 3 detí, ktorá drepovala s najmladším na chrbte, druhú mamu 3 detí, ktorá si ČÍTALA s najmladším na chrbte a mamu 5 detí, ktorá si maľovala.

Nenechali sa vyviesť z miery, 15-20 minút vo svojom „priestore“. Vo svojom zene.⁠⁠

Waw.

⁠Vhodnejšia chvíľa nebude. Je len na mne, či sa rozhodnem prestať čakať. Pustiť sa do toho bez veľkých očakávaní a dať im čas, nech si zvyknú.
Na mňa aj s mojimi potrebami.

Tak nech vám to cvičí. (alebo čokoľvek, čo potrebujete práve vy 🙂 )

Kniha o tom, čo vás o živote naučí iba dieťa
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.