Ako to že odkráčala 20km??

Áno, mala som trošku obavy – medvede, zubry a vlci. Tí si tu voľne žijú, tí sú tu doma.

10 km stúpania, dalších pár hrebeňovka a zostup. Spolu 20 km.

Olivia si prvé dve minúty odplakala. Bola jej strašná zima (aj mne), ale prvý kopec nás zahrial a potom už pokračovala vo svojom bežnom móde – šľapala a rozprávala.

Vymýšľala príbehy, pokrikovala na imaginárnych psov a klapačka sa jej nezavrela ani v prudkom stúpaní, kedy ja som funela a predstierala, že fotím, aby som zamaskovala, že za nimi nestíham.

Tajne ju podozrievam, že túry miluje len preto, že nemáme kam odbehnúť, nemá nás čo vyrušiť a hlavne nevládzeme rozprávať. Má nás v pasci . Jej prúd slov sa ani neopovážime prerušiť, pretože je nám jasné, že inak, by sme museli zabávať my ju. A tak počúvame. A ak sa zmôžeme, odpovieme na otázky. Hore sa nás pýtali, čo jej dávame jesť (neviem, jeme to isté), jeden pán, si s ňou chcel vymeniť nohy (ja by som radšej kondičku) a poľovník jej daroval tyčinku. Iba raz sa spýtala, kedy tam už budeme. Vo finish rovinke, 1 km od auta.

Nekonečne si toto naše túlanie po lesoch a horách užívam. Každú minútu. Veď ktovie, kedy to začne byť trápne.

Bola to zatiaľ jej najdlhšia túra a hoci ju zvládla s neuveriteľnou ľahkosťou, prvýkrát neskončila po návrate na ihrisku alebo trampolíne. Dočkala som sa od nej: “Som akási unavená,” a ešte: “Nevieš z čoho by to mohlo byť?” Nooo, žeby z toho rozprávania, moja?Viem, pýcha nie je pekná vlastnosť, ale: Bardzo som na teba hrdá!