Čo by moje dieťa zvládlo, keby som ho nechala?

Tento článok vznikol na základe historky Kto vyzdvihne Olivku? A kde? To vie len vesmír a pán šofér.

Taký obyčajný deň. Olivia nemá mobil. Nie preto, že by som jej ho nedovolila, ale preto, že ho zatiaľ sama nechce. A tak, keď cestuje sama autobusmi, je to trochu ako návrat v čase.

Príbeh: Autobus, hnev a hviezdy

Autobusmi jazdí od ôsmich rokov. Vie prestúpiť na medzimestský spoj, pozná mesto, ale teraz, po presťahovaní, prišiel nový smer. A nová výzva.

Prvý deň šla sama. A vystúpila príliš skoro.
„Zdalo sa mi, že už idem nejako dlho.“
Chápem. Ticho v autobuse, nové zastávky, neznáma trasa, chvíľka neistoty… a tak radšej vystúpila.

Mne na displeji zasvietilo neznáme číslo. Milá pani mi oznámila, kde na mňa dcéra čaká. Všetko bolo v poriadku. Už som bola na ceste za ňou.

Druhý deň som jej znovu prízvukovala:
„Vystúp až na konečnej. Tam ťa čakám.“
A Olivka poslúchla.

Lenže konečná nebola tá, ktorú som myslela ja, ale tá, ktorú myslel pán šofér. Autobus išiel ďalej.

Oveľa ďalej.

A opäť – neznáme číslo. Tentoraz mi Olivka s pokojom Angličana oznámila, že príde až o polhodinu, keď sa šofér po pauze vracia späť. A že tam zatiaľ počká.

Ja som však už bola na ceste a keď som prišla, chvíľu sme pokecali so šoférom a potom sme vyrazili na správny (náš) kopec.

Nepanikárila som. Nespanikárila ani ona.
Vedela som, že sa nájde. Že sa vynájde. Nech je kdekoľvek.

Len na chvíľu ju zaplavil hnev:
„Ja som vedela, že tam mám vystúpiť! Spoznala som tú zastávku, ale nebola to konečná, tak som presvedčila samú seba, aby som nevystúpila. Ale mala som to spraviť!“

Čo sa v príbehu vlastne stalo?

– Dieťa sa učí dôverovať sebe. Aj iným ľuďom (a že mama nemá vždy pravdu 🙂 )
– Zlyhalo „podľa plánu“, ale uspelo „podľa života“. Svet sa nezrúti, keď niečo nevychádza.
– Vyskúšala si, čo zvládne a že si poradí.

A áno, mohlo to byť jednoduchšie.
Mohla mať mobil.
Alebo som mohla ísť s ňou.
Ale prišli by sme o túto skúsenosť.

Večer sme sa smiali, že spoznávame krásy nášho okolia. A že kto zajtra vyzdvihne Olivku a kde? To vie len pán šofér a možno ešte hviezdy.

Ďalšie dni už zvládla ako profesionálka.🙂

Bezpečie verzus nekomfort: Kde je hranica?

Samostatnosť detí je ožehavá téma.

Nechcem týmto článkom otvárať diskusiu o iných rodičoch typu: „tie dnešné matky“, „tie dnešné deti“, „snehové vločky“ či „helikoptérové rodičovstvo“.

A už vôbec nechcem, aby ste sa po jeho prečítaní začali spochybňovať alebo porovnávať.

Teší ma, že rastie povedomie o emocionálnom bezpečí detí, rešpekte a potrebe napĺňania ich potrieb. Ale…

Akoby sme zabúdali, že deti rastú.

A ja vo svojej praxi vidím, ako sa to niekedy preklopí do miesta, kde už nie je dobre ani mamám, ani deťom. Kde je cítiť napätie a únavu. Stratila sa dôvera v dieťa, aj v seba ako matky.

Kedy je „príliš“ príliš… ?

Často vidím:
🐝Prílišnú snahu vyhovieť úplne vo všetkom. (Hlavne nech som dobrá mama.)
🐝Prílišnú kontrolu a nedôveru v schopnosti detí. (Stojím nad ním, kým to neurobí. Alebo to rovno urobím zaňho.)
🐝Prílišnú ochranu pred zlyhaním, nepriazňou, svetom. (Aby sa náhodou niečo nestalo.)
🐝Prílišné vysvetľovanie každého „nie“. (Aby náhodou necítil/a, že ho obmedzujem.)
🐝Prílišnú zodpovednosť za ich pocity. (Je smutné? Cítim vinu. Je nahnevané? Hneď to chcem zachrániť.)
🐝Odstraňovanie každého kamienka z cesty. (Aby sa nepotklo. Aby to nemalo ťažké.)

Čo je to „príliš“?

No, na to práve neexistuje univerzálny meter. Každé dieťa je iné. Každý vzťah je iný. To si musí každý z nás nacítiť sám.

Mamy viacerých detí (3, 4, 5…) často nemajú kapacitu byť neustále pri každom z nich.
Nie preto, že by nechceli – ale preto, že to jednoducho nejde.
A tak deti prirodzene rastú do samostatnosti.
Pretože musia.

Naopak, mamy jedného alebo dvoch detí často cítia silnejšiu potrebu byť stále k dispozícii.
Majú viac priestoru, viac sústredenia, a častokrát aj viac vnútorného tlaku, že by mali byť vždy nablízku.
Preto je ich cesta k „nechať dieťa skúsiť“ vedomejšia a niekedy aj ťažšia.

Ani jedno nie je zlé.
Len sú to iné podmienky, iná dynamika, iná výzva.

Moje dieťa má silnieť, nie byť chránené pred všetkým

Ja chcem, aby bola moja dcéra odolná.

Aby si vedela poradiť. Neznamená to, že ju tlačím do výkonu, ale že ju podporujem, aby vyšla mimo komfortnú zónu. Podporujem ju, aby skúšala, zlyhávala, rozvíjala sa, silnela.

Odolnosť nevzniká v pohodlí.

Vzniká v priestore, kde je blízkosť a dôvera a zároveň aj neistota, výzva, pohyb.

A nakoniec… konkrétne situácie zo života

Pre niekoho banality, bežné veci, pre niekoho nehoráznosť.

Skúste si v sebe nacítiť, čo vám rezonuje – strach, pochybnosť, možno hnev a pozrite sa na to.

Možno je to výzva.

Možno je to odraz skrytej túžby dôverovať viac. Sebe aj svojmu dieťaťu.

A môžete začať tým, že sa spýtate: „Čo by moje dieťa zvládlo, keby som ho nechala?“

🌼Nestihla som navariť? Vybehne si kúpiť niečo jednoduché, alebo si urobí hrianku.

🌼Zabudla si desiatu? Vyskúša si, aké to je prežiť bez nej. Nabudúce si spomenie sama.

🌼Nezobrala si bundu a zmokla? No a čo.

🌼Zabudla si zošit na angličtinu? Učí sa komunikovať s učiteľkou. A brať zodpovednosť.

🌼Alebo si zabudla prezuvky na výtvarku? Vráti sa. Alebo bude busá.

🌼Chce ísť s kamarátkou na autobus? Tak idú. A zistia, že to zvládnu.

🌼Nemá mobil? Zistí, že aj tak sa dá dohodnúť. Aj tak sa vie dovolať pomoci.

🌼Nevie, čo povedať cudziemu dospelému? Skúša. Skladá si slová. Učí sa komunikovať.

🌼Dostala spätnú väzbu, že bola drzá? Má priestor si to premyslieť. A rozhodnúť sa, čo s tým.

🌼Je jej zima, fúka, bolia nohy? Neutekáme hneď domov. Objavuje, že to zvládne.

Že aj chvíľa, ktorá nie je pohodlná, môže priniesť radosť.