Je chyba v rešpektujúcej výchove alebo vo mne?

Keď si myslíte, ako vám tá rešpektujúca výchova funguje a je vám strašne dobre. A po 5 rokoch sa pristihnete, že komandujete, zakazujete, manipulujete. Sypú sa z vás vety vašich rodičov a uzatvárate dohody, ktoré dohodami nie sú.

Bolo to celé zbytočné? Urobila som niekde chybu? Som zlá matka?

Vôbec.

Iba prišli nové situácie. Situácie, na ktoré nie sme pripravené (to pri nových väčšinou nie ste), a keďže nevieme v rýchlosti ako sa zachovať, spúšťa sa automat. Ako prvé vety idú vety, ktoré už máme v sebe nahrané.

Zastavujem všetky výčitky už v zárodku (tento mechanizmus sme tiež zdedili) a hovorím si: Nevadí.

Pozorujem situáciu. Pozorujem seba v situácii. Pozorujem myšlienky a emóciu nechávam prejsť telom.

Na to, aby som si trieskala hlavu o stenu a žila v pocite viny, sa mám príliš rada. „OK, teraz to nevyšlo, nabudúce to skúsime inak. Je to v poriadku.“

Ja som v poriadku.