Keď končí boj…

„Môžeš prosím ťa tie veci z chodby prešupnúť do svojej izby? Nedá sa tu už chodiť.“
„Nie.“
„Aha, ale mne to tu už fakt vadí, v noci som sa skoro zabila.“
„A nemôžeš to prekročiť?“
„Nie, lebo už tu nie je miesto na žiadny môj krok.“
Ja by som to tam chcela mať.“
„Veď zajtra si to sem môžeš dať znovu, ak sa s tým chceš hrať. A kľudne ti s tým pomôžem.“
„Nie.“

Ešte sa párkrát snažíme pretlačiť jedna druhú, ale už cítim, že začínam byť nepríjemná a aj jej slzy na krajíčku. Divné, o čo tu ide? Zastavím dohadovanie a iba sa so záujmom spýtam:
„Počuj, a čo ti na tom tak strašne vadí?“
„Že si nebudem pamätať, ako som to mala.“
„Ahaaaaa! A keď ti to odfotím?“
„Anoooooo!“ začne upratovať a o chvíľu z izby počujem spev.

Ešte stále mám pred očami jej výraz. Videla som úľavu. Pochopenie znamená koniec boja. A radosť, že sa našlo riešenie. Myslela si, že neexistuje, a pritom to stačilo iba vysloviť nahlas.

Áno, hovor, čo ťa trápi, aj keď to nemá riešenie. Aj keď si MYSLÍŠ, že to nemá riešenie. Možno to riešenie má niekto iný. A možno nie a riešením je iba to, že to vyslovíš nahlas. Odovzdáš sa tomu druhému. Alebo si iba poplačeš. Ďakujem za lekciu ❤️.

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.