Môj čriepok zo života v komunite

“Strašne nesvoja,” odpovedala som Martine na otázku, ako sa tu cítim.

S Oliviou sme na českú Vysočinu dorazili pred dvomi dňami a ona takmer okamžite prepla do češtiny. Pochopila, že to je jediná šanca, ako prežiť v smečke českých detí. Od tej chvíle som ju nevidela. Po týždni som si ju našla, naložila do auta a išlo sa ďalej. (Jasné, preháňam, ale ďaleko od pravdy to nebolo. Skrátka si to skvele užila…)

Pred odchodom som neriešila, kam ideme, čo sa tu deje a kto tu žije. Tešila som sa na výlet a že sa konečne stretnem s Martinou. Doteraz sme sa poznali iba z online kurzu a zo sociek (ako to volá ona) a už dlhšie sme stretnutie plánovali. Aby online kamošky prestali byť už iba online. 🙂

V priestoroch bývalého statku Ovčín Rohan sme strávili asi 10 dní a za ten čas som spoznala nenormálne zaujímavých ľudí (čumela som ako Zuzanka mimo svojej sociálnej bubliny) a tiež som došla k pár SEBA-uvedomeniam. Jedno z nich tu s vami teraz zdieľam, ak vás však viac zaujíma, ako funguje život v komunite v praxi, mrknite na Martinin blog a jej článok Přestaň být na vše sama (o životě mámy v komunitě)

A prečo teda tá prvá veta?

Prečo som sa tu prvé dva dni cítila nesvoja?

Nuž, vyrastala som vo svete domácich úloh a rozvrhov.
Neskôr som žila next stepmi z porád a dostávala ciele od šéfa.
Na podnájmoch sme mali rozdelené služby a harmonogram prác.

A potom prídem sem. Nádherné miesto, nádherní ľudia, ale do pr…le oni tu nemajú žiadnu nástenku! Chápete to? Vždy som vedela, aké sú moje povinnosti a čo sa odo mňa očakáva.

Pretože mi to vždy niekto povedal.

Som 4 roky na voľnej nohe

a 4 roky si sama určujem kedy, kde a koľko budem pracovať (jasné, slobodná vôľa do tej miery, kým nezačneme zohľadňovať faktor dieťa a faktor peniaze). Povedzme však, že už 4 roky patrím medzi tých šťastných ľudí, ktorí si robia, čo chcú. Alebo nerobia to, čo nechcú… Je to veľmi ľahké. Dokým…

Dokým nepríde pocit, že by vás za to niekto mohol začať hodnotiť. Ha!

Vtedy buď macherka a rob si podľa seba! Vtedy konaj SLOBODNE…

Vraj, rob, ako cítiš. Alebo nerob nič, ak to tak cítiš.

No jasné, ako to však mám robiť, keď mojim najlepším kamošom sa stáva hlas v mojej hlave, ktorý sa neustále pýta: „Stačí to?“„Nemala by som teraz niečo robiť?”„Môžem len tak sedieť?“„Nemám s niečím pomôcť?“, „A s čím?“ A keď niečo urobím, BUDE TO DOSŤ DOBRÉ? Nebude ma niekto ohovárať, sťažovať sa, kritizovať?

Nájdi spúšťač neistoty

To všetko najskôr bežalo na podvedomej úrovni. Zatiaľ iba vnímam svoj nepríjemný pocit, rozpačitú náladu, snahu zavďačiť sa a neprirodzené reakcie.

Neistota pramení zo situácie, v ktorej sa necítim isto. Čo to je?

Práve tu je to moja zázračná schopnosť pohybovať sa v kuchyni ako slon v porceláne a fakt, že práca s pôdou nie sú mojou silnou stránkou. Čo ja, panelákové dieťa, už len viem o práci vonku?

Akooo, povedzte mi, čo mám urobiť a ja to urobím. Dokonca rada. Ale nikto nehovoril! 😀

Som dosť dobrá, aj keď nie som?

Je úplne jasné, že všetky obavy pramenili z programu „čo ak nie som dosť dobrá“. Som dosť dobrá, aj keď som nešikovná? Som dosť dobrá, aj keď niečo neviem a ostatní okolo áno? Som dosť dobrá, aj keď niečo nerobím dosť dobre?

SOM DOSŤ DOBRÁ, AJ KEĎ SOM NESCHOPNÁ?

Jasné, že som. To, ako sa cítim a ako konám nemá s mojou sebahodnotou nič spoločné. Moja sebahodnota je daná – som úžasná bytosť. Bez podmienok.

Fakt riešim takú prkotinu?

Fakt.

Väčšinou sú to totiž prkotiny.

Prkotiny sú dôležité.

Ak o nich neviem, ak pred nimi zatváram oči, nepomenujem si ich hneď, nabaľujú sa na ne ďalšie a ďalšie blbiny a to klbko sa neskôr už veľmi ťažko rozmotáva.

A neistota rastie. Až kým….

Až kým to nestopnem.

• Až kým si nepriznám, čo ma žere.
• Až kým to nepriznám pred ostatnými.
• Až kým to prestanem brať ako slabosť.
• Až kým si neuvedomím, že je to fakt iba prkotina.
• Až kým sa dokážem na sebe zasmiať.
• Až kým sa zasa mám rada se vším všudy.

A keď to ešte vezmem ako príležitosť naučiť sa niečo nové (o sebe), tak mám vyhrané. (Tou mojou výhrou je rozšírený repertoár jedál, ktoré viem uvariť 🙂 )

Keď som kamarátke rozprávala túto príhodičku, vytreštila oči. Ty ešte niečo riešiš??? Jasné, že áno! Možno nie výchovu, možno nie, čo si o mne pomyslia na ihrisku, susedia, svokra, alebo kolegovia na pracovisku, ale stále je a bude niečo.

A VÔBEC PREDSA NEJDE O TO, ABY NEBOLO.

Súvisiace články:

Sebeuvědomování jako základ osobního rozvoje

Přestaň být na vše sama (o životě mámy v komunitě)