O jednom zranenom dievčatku

Plesk. V ušiach mi doznieva zvuk facky.

Sme v trenčianskom lesoparku a Olivia sedí už polhodinu na hojdačke. V hlave si zas asi púšťa nejakú rozprávku (áno, to fakt robí, raz vám nejakú napíšem, stoja za to) a ja mám zatiaľ priestor na pozorovanie svojich myšlienok. V hlave sa snažím pár z nich udržať, budú sa hodiť do článku (prečo nikdy nemám zápisník, keď ho potrebujem??).

Nečakane ma zo súboja s pamäťou vytrháva nepríjemný zvuk. Obzerám sa. Už som ich sledovala skôr. Tri dievčiny. Sestry, sesternice? Vek som tipla na 7-10 rokov, naháňali sa, smiali, vymýšľali hry. Slobodné a bezstarostné. Deti, ktoré nikomu nevadili, neubližovali. Deti, z ktorých sršala vôňa prázdnín a čistá radosť.

Sloboda.

slobodné deti, autorita

A bol tam ešte on. Starý otec. Autorita. Chrlil jed do telefónu a chrlil jed aj na predavača v bufete. A potom tá facka. A vyhrážky: „Dostaneš výprask na holú!“, „Ešte raz otvoríš papuľu!“

Netuším, čo dievčina povedala, urobila, alebo neurobila.

A možno ani ona. Totálne šokovaný výraz. Akoby videla cudzieho človeka.

Ja viem, tá dnešná mládež…

Raz sa ma na besede spýtala pani, či moje dieťa dostáva bitky. Odpovedala som, že nie. Priznala som, že kedysi dostala jednu na zadok. Bola som zúfala, unavená a bolo to zlyhanie. Odplakali sme si to obidve. Vysvetlili. Ospravedlnili. Viem, že sa to stať môže a stane a nesúdim žiadnu maminu. Pani to však nestačilo, vraj vôbec nemyslela občasnú na zadok, ale či Olivia dostáva pravidelné bitky. Už som to nerozvíjala, ale chvíľu som sa snažila predstaviť si, ako by to vyzeralo v realite. Mám si nastaviť budík, že pozor, už je čas na bitku??! wtf…

Nebola som tam náhodou.

Ten pohľad plný poníženia a strachu mi bol tak povedomý.

Aj jeho hnev a ostré slová, ktoré sa mi zabodávali priamo do srdca. Cez slzy som nevidela.

Bezmocnosť.

Jej. Jeho. Moja.

Mala som zasiahnuť a niečo povedať? Možno. V tom momente som však bola schopná vnímať iba tú obrovskú priepasť, ktorá medzi nimi vznikla.

Nepochopenie.

Dva totálne iné svety.

rešpektujúca výchova, autorita
Našu generáciu neučili pracovať s emóciami. A tak kopeme, kričíme a dupeme. Stále ako malé deti.

Viem, že všetci máme dôvod, prečo sa správame tak, ako sa správame. Že nič nie je dobré, ani zlé. Chápem, že žiť s tou otravou, ktorú v sebe pán má, musí byť k…a ťažké. Netuším, kde pramení a je mi to jedno.

Nemá právo.

A zároveň ho chápem. Súcítim.

Pomaly sa vzdaľovali. Dievčatá potichu, zakríknuté, v dostatočnej vzdialenosti od nadávajúceho deda. Sú tri. Povzbudia sa, utešia, bude im zas dobre. A ja? Našla som svoje zranené dievčatko a oddelila som sa od neho. Je mojou súčasťou a zároveň už nie je.

Nabudúce sa spýtam. Možno ma pošle dokelu a možno sa vyrozpráva. Čo ja viem? Nadávky a jed znesiem. Už áno.

Už nie som ona…

Karty pre detskú dušu
Karty pre detskú dušu – povedz, čo ťa trápi, vytiahni si kartičku a prečítaj si odpoveď.
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.