Prečo neznakujeme

Keď som sa prvý krát dozvedela o znakovaní s bábätkami, bola som nadšená. To musí byť úžasné dohovoriť sa s dieťaťom, ktoré ešte nerozpráva. Kúpila som knihy, jednu pre seba, jednu pre dieťa a s veľkým elánom sme začali trénovať prvý znak. Samozrejme, celý projekt stroskotal na mojej lenivosti a nedôslednosti.

Aká je komunikácia dôležitá, som si uvedomila pri našej prvej a zatiaľ jedinej hysterickej scéne. Keď mala asi rok, vôbec ale vôbec sme sa nevedeli dohodnúť. Vzájomné nepochopenie skončilo hysterickým plačom a odchodom domov. Niekoľkokrát denne, dlhé mesiace, som ju totiž na dvore tlačila na odrážadle. Ale v ten deň bol problém.

Stále sa rozčuľovala, ani posadiť, ani chodiť, ani na ruky, hystéria „se vším všudy“.  Až na druhý deň sme prišli na to, že už nechce, aby sme ju tlačili, že sa chce skrátka odrážať sama.

Vtedy som pochopila, že nedorozumenia vznikajú hlavne vtedy, keď vychádzam z predpokladu, že to, čo platilo včera, platí aj dnes. Keď
k udalostiam pristupujem rutinne a ani mi nenapadne, že dnes by to mohlo byť inak. Áno, veľa vecí má jasné zákonitosti, ale veľa zas nie. A tie s deťmi na 90% patria do druhej kategórie. Dôkazom je aj historka Ako som sa pohádala s nemluvňaťom.

Ak si idem vo svojich koľajach myslenia, podobné situácie ma budú prekvapovať a uvádzať do zmätku stále. Ak nechcem neustále riešiť konflikty a hysáky, neostáva mi nič iné, ako sa prispôsobovať rýchlemu vývoju dieťaťa a flexibilne reagovať. To znamená byť v neustálom vzájomnom naladení a vnímaní sa. 

A predsa znakujeme!

Olivia má 21 mesiacov a ešte nerozpráva. Nerozpráva slovami. Zato pantomímu má neskutočnú! Sama si vymyslela znaky, gestá, mimiku a dokáže mi „povedať“:

• že si babka v kúpeľni češe vlasy
• že chce ísť autom do parku kŕmiť kačky
• dokáže dve minúty rozprávať historku o tom, ako som z izby vyháňala muchy
• že vonku práve letelo lietadlo
• vie si vypýtať, ktorú rozprávku chce pozerať
• úplne do detailu mi opíše, ako práve padla a kde sa udrela
• opísať, ako sa chlapec v knihe smeje a dievčatko plače (tá autenticita má niekedy až desí)
• čo všetko robila na ihrisku s otcom a koho tam stretla
• čo chce jesť a či chce piť už od jedného roku
• že práve ciká, alebo že chce vymeniť plienku
• že chce ísť do obchodu kúpiť rohlík
• že chce ísť navštíviť kamošku susedku
• že jej niekto zobral hračku
• vysvetliť zvedavcom, odkiaľ má tie razítka na ruke (z tanečkov)

Mladšie deti v našom okolí majú už neskutočnú slovnú zásobu, my sa zaobídeme s pár slovami, zvukmi a množstvom neverbálnych komunikačných prostriedkov. Každý, kto ju chvíľu pozoruje hovorí, že by ju chcel do tímu do hry Aktivity. Je v tom fakt dobrá 🙂

Chcem len povedať, že je úplne jedno, kedy sa vaše dieťa začne plaziť, sadať si, chodiť, či rozprávať. Každé má svoje tempo, svoj spôsob, svoj život. Nezasahujte do toho, nebuďte nervózni, nesnažte sa urýchľovať vývoj.

Vyvíjajú sa aj dospelí?

Uvedomujete si, že vaši priatelia, rodina, známi, kolegovia sa tiež menia? Váš manžel, kolega, šéf, nemusí byť už ten istý, ktorým bol včera. Sme zvyknutí ku každému pristupovať na základe skúseností, ktoré máme z minulého týždňa, mesiaca, roku. Máme o každom jasnú predstavu, ktorú sme si NIEKEDY vytvorili. Je však ešte aktuálna? Nie je možné, že sa dotyčný zmenil a ja ho cez túto svoju predstavu, filter „nového“ nevidím?

Zrazu príde situácia, v ktorej sa zachová nečakane a ja som vyvedená z miery a nazvem to konflikt. (pripúšťam, niekedy vedia aj milo prekvapiť 🙂 ). Je jeho správanie však skutočne nečakané, alebo som len nepostrehla zmenu, ktorá sa v ňom odohrala? Často sa vzájomne vôbec nevnímame, berieme sa ako samozrejmosť, správame sa k sebe zautomatizovane.

Spravte pokus, skúste si predstaviť konkrétneho človeka ako dieťa, ktoré ešte nerozpráva. Prestaňte chvíľu počúvať slová, ktoré z neho idú. Nalaďte sa NAŇHO a vnímajte ho celou svojou bytosťou. Pozrite sa naňho, ako na človeka, ktorého ste dnes stretli prvýkrát. Aký je? Čo vyžaruje? Aký máte z neho pocit? Taký istý ako pred rokom?

Môže to byť dobrý spôsob, ako identifikovať príčinu vzájomných konfliktov či nedorozumení. Možno zistíte, že dotyčný sa zmenil, niečo v sebe vyriešil, pochopil, rozsvietil sa, upokojil, zmenil názor, alebo naopak zatrpkol, rezignoval, je ubolený, sklamaný, skrátka niečo už má inak. Možno už len nepotrebuje „tlačiť“.