Šťastie je preceňované

Mnohí ste sledovali naše mexické dobrovoľníčenie. Možno si pamätáte, ako som vtedy zdieľala, že žijem prítomnosť. Neriešim, čo si oblečiem, čo budem jesť, čo budem robiť. Vybrala som jedno z troch tričiek a bosá vyšla z domu.
Fyzická práca, skvelí ľudia, spev, oheň, gitara. Šťastné dieťa, nádherná krajina. Žiadne rozhodovanie. Všetko bolo dané.
Myslela som, že mi roztrhne hrudník od lásky, ktorú som cítila k celému svetu.
Čistá hlava, čisté bytie.

Po návrate sa ten pocit kdesi stratil. Pocit prepojenia so sebou a so všetkým. Zmizol pocit jednoty a všeobjímajúcej lásky.
A ja som sa ho zúfalo snažila nájsť.

Najmä v minimalizme – vyhádzala som z domu polovicu vecí, preriedila vzťahy a nechala si len tie najdôležitejšie. Zjednodušila som svoju prácu, znovu sme cestovali a dobrovoľníčili.
Ale ten pocit sa v takej intenzite, hĺbke a stálosti už nikdy nevrátil. Záblesky áno, ale nikdy taký stály.

Musela som to vzdať. A prijať.
Že už sa nikdy nevráti.
A nevadí.

Vtedy mi došla jedna veľká vec – že aj keď to spojenie necítim, je stále tu. Nemôže nebyť.
Zdroj je v mojom tele.
A je aj všade okolo neho.
Je to JEDNOTA. Navždy.
A je úplne jedno, či „to“ cítim, alebo nie, pretože nie je možné oddeliť.

Dnes to už vnímam inak. Bol to pocit euforického šťastia. A šťastie je preceňované, ako som si nedávno prečítala na jednom plagáte. A ja súhlasím.
Ani karty TERAZ tu nie sú preto, aby ste naháňali pocit šťastia. Ale aby ste sa zastavili a dotkli sa toho, čo tu už je.

Je to ako nádych. A nie, nie ako prvý nádych po zadržiavaní dychu, ale ako ten, ktorý prichádza, keď si konečne všimnete, že dýchate – tichý, prirodzený, stále prítomný.

Je to ako pohľad do čistej rieky. Jemný, pokojný, takmer neviditeľný. Ale keď sa zastavíte a pozriete pozorne, odrazí sa v nej všetko, čo práve ste.

K tomu by som vás chcela doviesť. Ale zároveň viem, že tú moc máte iba vy.