Ako nestratiť lásku svojho dieťaťa?

„Je to divné“, pomyslela som si, keď som už 2 hodiny nepretržite ťukala do klávesnice laptopu. „Je to divné“, povedala kamarátka, keď sme sa už hodinu nepretržite rozprávali. Nikto nám neskákal do reči, nikto sa nám nemotal pod nohami, nikto nám nechcel zdeliť dôležité posolstvá typu: „Ja som veľká.“

S nočným životom začala skoro. Nemá ešte ani 3 roky a už išla nocovať mimo domova.

To, že nebola celý deň doma, bolo divné a zároveň upokojujúce. Mala som na všetko dostatok času. Mohla som sa plynule venovať jednej činnosti bez toho, aby som musela odpovedať na niekoho otázky, odbiehať, niečo podávať, nachystať jesť, odolávať ponukám na hranie sa.

Už sme od seba na noc boli.

Pred pár týždňami som odišla na 3 dňový wellness pobyt. Na to, že mám dieťa, som si spomenula 2 krát. Ona raz. Išli na víkend s otcom do Čiech a spomenula si na mňa pri uspávaní. Dostala odpoveď, že som s kamarátkami. Jedno meno poznala a zaujímala sa, či je s nami aj Dodo (kamoškin pes). To bolo všetko, viac po mne ani ten pes neštekol.

Teraz to bolo iné. Mala byť úplne bez rodičov. Uspávanie s babkou a dedom. Večer prišla nervozita. Dajú to? Keď som ju tam nechávala, znovu som jej vysvetlila, že tam bude aj spať. Odvetila: „Keď ja cítim smútok, silno chytím plyšového havka.“ Doslova takto. Trošku jej pri slove smútok vykrivilo ústočka, ale hneď sa veselo odbehla hrať vedľa.

Vonku už padla tma a ja som sa rozhodla rozvietiť svetlo. V mojom vnútri. Vyslala som otázku: „Prečo tá nervozita?“ Odpoveď: „Je to strach, ktorý pramení z predstavy, že sa bude pýtať domov a nikto ju nebude počúvať.“ Niekto si bude chcieť dokázať, že to zvládnu aj bez mamy. Kto je ten NIEKTO? Babka alebo dedo? Ani náhodou. Dôverovala som im. Toto je predsa môj program! Presne toto robím ja, dokazujem sebe a dokazujem druhým. Upokojila som sa a zvyšnú nervozitu som vydýchala z tela von.

Čakali sme telefonát: „Prídite si po ňu“ a prišla sms: „Už spí“.

Ak prispôsobím okolnosti vývoju dieťaťa a nerobím zbytočné drámy vtedy, keď ešte nie je pripravená, tak skrátka neexistuje, aby to nevyšlo. Ani ebook Objavujte svet spoločne a čo najdlhšie nie je proti škôlkám, je o správnom načasovaní.

Aby nás to spolu stále bavilo, musíme byť aj od seba. Švihlo by nás, keby sme boli neustále spolu. Ja si pripomínam časy môjho bezdetného ja a teším sa zo svojej voľnosti. Zároveň mám úprimnú radosť z jej samostatnosti a z toho, ako dokáže vychádzať s inými ľuďmi.

Mám strach, že stratím lásku svojho syna

Ako je potom možné, že sa niekto bojí o lásku svojho dieťaťa? Nad týmto som sa zamýšľala, keď mi pristál do schránky email od maminy z kurzu. Takýto program v sebe nemám. Každý máme v sebe nejaké vzorce a automaticky predpokladáme, že tí druhí ich majú také isté. Ak viem, že si rada dokazujem, automaticky predpokladám, že to tak robia všetci. Tak to funguje vtedy, ak ten program nepoznám.

Kde vznikol program tejto ženy? No, určite v detstve. Stratila niekoho lásku, alebo ju k niekomu už necíti? Je to mama, otec? Bojí sa, že sa jej to teraz vráti a stratí lásku svojho syna?

A čo je to vlastne láska?

Veľmi originálna otázka, viem. 🙂 Pre mňa je láska prijatie. Keď druhého prijímam takého, aký je a nemám potrebu ho meniť. To nejde bez sebaprijatia. Až keď pochopím svoje programy a viem, prečo sa správam ako sa správam, dokážem chápať aj toho druhého. (to neznamená, že mi občas nemôže liezť na nervy)

Ide to len vtedy, keď postupne všetko, čo na svojej ceste sebaspoznávania odkryjem, prijmem s láskou za svoje. Všetky svoje negatívne vlastnosti, prejavy, emócie, vzorce správania. Aj tak sa ich nemôžem zbaviť, sú už mojou súčasťou, tak na čo ich neznášať? Ak prijmem všetky svoje hnusy, nebudú viac hnusmi. A ak ich dokážem prijať v sebe, nemôžem ich už odsudzovať v druhom. To sa nedá.

Neverím, že niekto cíti bezpodmienečnú lásku v každom momente svojho života. Toto mi žiadny guru nenahovorí. Myslím si ale, že sa k tomu môžeme približovať.

Láska nemá vlastníka. Nepatrí nikomu. Nemôžem ju darovať, dať, zobrať, požičať ani stratiť. Nemôžem o ňu prísť. Láska je stav, ktorý si môžem v sebe budovať. Ak ju cítim v sebe, potom úplne prirodzene, bez nejakej snahy, vysielam túto energiu do sveta. Kto chce, naladí sa a nasýti sa. Takto to chápem ja.

A potom, ak má niekto strach, že stratí lásku, bavíme sa v skutočnosti o láske alebo o prejavoch lásky? Prečo niekto tak zúfalo túži po prejavoch lásky a pozornosti? Pretože ich má zúfalý nedostatok. Neboli mu v detstve dopriate, musel sa ich neustále dožadovať, prosiť o ne, bojovať.

Ak už nechcete byť závislí na prejavoch lásky od druhých, spýtajte sa sami seba: Ako si prejavujem lásku smerom k sebe? Ako o sebe premýšľam? Ako o chudinke, ktorú nemá nikto rád alebo o niekom, kto môže byť niekomu oporou? Som obeť alebo tvorca? Oceňujem sa? Dokážem sa pochváliť a povzbudiť, alebo sa len kritizujem?

Nie sme telom, ale patrí teraz k nám.

Starám sa o svoje telo s láskou? Doprajem mu odpočinok, keď pýta alebo upratujem či pracujem do nemoty? Ako sa stravujem? Cítim počas dňa viac radosti alebo smútku a hnevu? Pretože aj emócie ovplyvňujú naše telo a za ne nesieme zodpovednosť tiež len my. Venujem sa svojim koníčkom? Robím, čo ma baví?

Ak neukážete ostatným, ako vám môžu lásku prejavovať, nebudú vedieť, ako to majú robiť.

P.S. Doprajte svojim deťom, aby si od vás oddýchli 🙂

Súvisiace články:

3 najväčšie detské strachy

 Prečo nedám svoje dieťa do škôlky

Kurz Cesta vedomej mamy sa otvára už čoskoro – 14.10.2019