Vezmem listy, podídem kúsok, vyhodím a…

„To je zaujímavé, vezmem listy, podídem s nimi ďalej, vyhodím ich, oni dopadnú na zem a vyzerajú úplne, ako by tam patrili,“ hovorí mi Olivia v lese.

Dlhšie sme neboli v lese iba my dve a ja naše prechádzky milujem. Vieme byť hodiny potichu, alebo sa baviť o prírode, alebo si zafilozofovať.

Hovorím jej, že mi to pripomína mňa. Kdekoľvek vo svete ma posadíš, mám pocit, že o chvíľu tam patrím. Ako by som tu bola odjakživa a nechce sa mi odísť. Som doma.

A že už fakt cítim, že nemusím nikam cestovať. Ak by som mala do konca života zostať, kde som, som s tým zmierená. Lebo aj tu som doma.

Zároveň som zvedavá, kam nás odveje nabudúce, lebo tiež cítim, že cesty ešte neskončili. Aj na nich som doma.

Skrátka, akokoľvek je a bude, dobre bude.
Lebo budem doma.