Chcem byť chorá

Okrem zvýšenej teploty pred dvomi rokmi a občasného utierania sopľov
do rukáva, chorá nikdy nebola. Prišlo mi to skvelé. Jej nie.

Už týždeň mi píli uši, že chce byť chorá. Jej kamošky choré sú. Nemôžu chodiť na ihrisko, na návštevy a to ona nikdy nezažila. Priťahujú ju obmedzenia, neznámo. A tak začala kašlať. Presne v ten deň, kedy sme
s kamarátkou už dlhšie plánovali výlet k rakúskemu jazeru. Bol apríl, vonku krásne počasie, ale ona odmietla ísť: „Musím byť doma a liečiť sa.“

Tušila som, že ostať je správne rozhodnutie, aj tak som sa výletu vzdať nechcela. Veď môžeme byť doma ďalšie dni, nie? Dobrovoľne sa priznávam,
že som sa pokúsila ju zmanipulovať. Vždy sa veľmi teší, keď sa má stretnúť s mojou kamarátkou, a preto som jej ju dala k telefónu. Verila som, že keď ju bude počuť, rozmyslí si to. Do telefónu iba sucho oznámila: „Ahoj Danka, som chorá a musím sa liečiť.“

No, aspoň že to dieťa má rozum. Pokorne som sklopila uši a išla uvariť čaj, ktorý si vypýtala. Nikdy, ale nikdy pred tým čaj nepila. Odmietala ho aj v zime. Teraz za mnou chodila a pýtala ďalší a ďalší. Kašeľ sa jej zhoršil a ja som nestíhala vyrábať cibuľový sirup. Uháňala ma kvôli novým a novým dávkam.

Náladu mala výbornú a zrejme si nastolila terapiu spevom, pretože celý deň púšťala hudbu z CD a spievala si. Občas sa ubezpečila, že fakt nemôže ísť
na ihrisko a ani na návštevu. Keď som túto informáciu potvrdila, spokojne prikývla.

O dva dni zahlásila: „Konečne sa mi spustil sopeľ.“ Žasla som. Túto vetu som nikdy nevyslovila a netuším, či ju mohla vôbec niekde počuť. Suchý a dráždivý kašeľ sa zmenil na vlhký a hlieny začala vykašliavať. O pár dní bola fit a ja som doteraz z toho v údive. Túžila po tejto skúsenosti a sama si ju dopriala.

Kamarátkin syn závidel kamošom, ktorí nemuseli chodiť do školy. Závidel im, že sú chorí a môžu doma pozerať telku a tak ochorel aj on. O 3 dni si povedal, že stačilo, že už chce ísť späť do školy. A tak vyzdravel. Aj takéto jednoduché to môže byť .

A čo som sa z našej situácie naučila ja?

Vďaka tomu, že sa malá rozhodla byť chorá, som našla vo svojom podvedomí program: „Choroba je hanba.“ Dovtedy som choroby odmietala a až táto situácia ma naučila prijať ich ako súčasť života. Už viem, že nebudem otrávená, keď na nás niečo pôjde.

Už viem, že choroba nie je zlá a ani dobrá. Viem, že je len na mne, aký k nej zaujmem postoj a ako sa budem v chorobe cítiť. Dostávam možnosť spomaliť, niečo sa o sebe naučiť, zmeniť svoje postoje. Využijem túto príležitosť?