Strašne sa predvádzajú, pištia a skáču do reči

Príde k vám návšteva a vaše deti sa zmenia na malých nevychovancov – predvádzajú sa, pištia, skáču vám do reči, stále niečo vyžadujú a vy ste z toho na nervy. Nieže by sme takúto situáciu občas nemali, ale nejako to neriešim.

V prvom rade nemám predsudok, že deti sa musia na návšteve správať spôsobne a vychovane. Mohli by sme polemizovať o tom, čo spôsobne a vychovane vlastne znamená a pre koho. Aaaale, na čo. Tu je pár postojov, vďaka ktorým nemám v sebe napätie, ako to aj neklape. A ak to neklape príliš a vadí mi to, prichádza na rad posledný bod.

Chápem ju

Má skrátka veľkú radosť, ktorú nevie ovládnuť a prejaviť inak. Aj ona sa teší na babku, tetu, uja. Chce sa s nimi rozprávať, ukázať svoje hračky, baviť sa s nimi. Asi by nechápala, keby som ju 5 minút po ich príchode poslala hrať sa do izby.

Tak nejak to u nás fungovalo, keď sme boli malí my. Museli sme sa hrať zavretí v izbe, alebo sedieť na gauči ako zarezaní. Teraz sa rozprávajú dospelí. Deti predsa musia vedieť, kde je ich miesto. Fakt? Chcem to tak mať aj ja? Nie sú náhodou súčasťou nášho prostredia? A tak u nás nerozlišujeme tvoje a moje návštevy. Prišli k nám a chcú byť teda asi s nami všetkými.

A ak k nám prichádza bezdetná návšteva, vždy vedia, že máme dieťa. Ak návšteva neprebieha podľa ich očakávaní, sú to ich očakávania a ich sklamanie. Nie moje. Necítim vinu. Môžeme to akurát nabudúce vymyslieť inak. A tu prichádzame k ďalšiemu postoju:

Nemám očakávania

Tie sú totiž najväčším prúserom. Očakávanie, že sa decká zahrajú a ja si
s kamoškou super pokecám. Presne tieto predstavy vytvárajú tlak na deti aj na mňa samotnú. A všetko prebieha úplne neprirodzene a naopak.

Vzdať sa svojich predstáv o tom, aké by to malo byť, je veľmi ťažké. A preto je ideálne neočakávať, alebo aspoň nelipnúť na svojich očakávaniach. Ja som sa zmierila s tým, že si nepokecám. Že pri deckách skrátka nikdy nevieme, ako to dopadne, ale že si to v rámci možností užijeme aj tak.

To podstatné sme si s kamarátkou povedali cez telefón, alebo si povieme zajtra na káve. A ak sa to podarí teraz, bude to len príjemný bonus.

Asi nemusím hovoriť, že v prípadoch, kedy fakt nič neočakávam a dej sa vôľa božia, to funguje úžasne. Deti sa hrajú v izbe a my zdieľame svoje životy.

veľké očakávania = veľké sklamania

Nemusia byť kamoši

Ani decká si nemusia vždy sadnúť. Sú to ľudské bytosti ako my. Môžu si byť od začiatku nesympatickí, alebo práve nemusia mať náladu na družné hranie sa. Máte v okolí ľudí, ktorých fakt nemusíte? Išli by ste s nimi na prechádzku alebo na víno? Dobrovoľne asi nie, ale ak by vás k tomu nútili, mali by ste možno väčšiu chuť, či? A takto nejako sa cítia naše deti…

Nehodnotím deti

Nehodnotím správanie detí. Už ku mne nechodia myšlienky o tom, že sa správajú zle, neprirodzene, alebo nevhodne. Ich správanie je skrátka najprirodzenejšie pre danú situáciu a ich vek.

Napríklad niektoré návštevy bývajú veľmi dlhé. Návštevníci nepoznajú mieru, nevedia, kedy odísť. My zo slušnosti potichu trpíme a naše deti sú ako nepríčetné. A možno tak svojim správaním iba dávajú najavo, že už je toho dosť a že majú odísť.

Nehodnotím ani dospelých

Učím sa nehodnotiť ani dospelých. Ak by to vedeli inak a lepšie, tak by to tak urobili. To platí pre deti, návštevu aj mňa. Deti sa učia zvládať svoje emócie počas návštev a my sa učíme zvládať ich učenie. Je to proces, ktorým si prechádzame všetci.

Často očakávame od detí, že budú také a onaké. Ale čo očakávajú oni od nás? Lásku, pochopenie, žiadne odsudzovanie ani moralizovanie. Pýtame sa ich vôbec, či majú oni chuť na návštevu? Chce sa im niekam ísť? Čo ak chcú mať dnes pokoj? Čo ak dnes nemajú chuť sa s niekým baviť?

Odhadzujem svoje masky

A zároveň je tu priestor, aby som sa naučila niečo o sebe ja. Ak sa vo mne začína dvíhať vlna hnevu, je skúmam, aké vzorce správania mi tieto emócie spôsobujú. Čo mi najviac vadí? Fakt ma štve to, čo robia deti, alebo ma štve môj pocit, že vyzerám ako neschopná matka?

V danej chvíli sa zastavím a sledujem svoje pocity: Čo sa to vo mne deje? Čo všetko by som teraz najradšej povedala, urobila, vykričala? Zrkadlím si, pretože viem, že to, čo mi vadí na druhých, je to, čo nemám spracované v sebe.

Priebeh návštevy nie je vizitka našej výchovy. Nie je to bežné prostredie na to, aby sa deti ukázali, aké sú. Ak si druhí o vás myslia, že máte neposlušné a divoké deti, znovu sú to len ich očakávania o tom, aké by mali byť. Vy viete, aké v skutočnosti sú. Viete, že sú citlivé, otvorené, empatické a skvelí parťáci. Tak nespochybňujte seba ako matku iba na základe „nezvládnutých“ návštev. Ani vtedy, ak sa vám to snažia druhí nahovoriť.

Často si len myslíme, čo si o nás tí druhí preboha myslia. A možno si nemyslia nič. 🙂

Je ťažké zostať naladení na svoje deti, keď do toho vstupujú ďalšie osoby. Oni hold cítia, že naša energia (pozornosť) tečie inam a dožadujú sa jej späť. Tu si môžete prečítať, ako sa pripraviť spolu s deťmi na návštevu a 11 tipov čo urobiť, keď sa to celé začne sypať?

Čo mám robiť, keď sa bijú a ako sa nazerá dovnútra?

11 tipov ako pripraviť deti na návštevu