Kašeľ? To sa so mnou rozpráva moja duša

Dnes kamarátka povedala vetu, ktorá zarezonovala: „Ego ťa chce iba chrániť.“

„Rado nás drží v bezpečí a chráni nás pred všetkým novým. Nové a neznáme = nepohodlné, nebezpečné, neisté.“

Začne nás strašiť, aby nás náhodou ani nenapadlo vystúpiť zo svojej bublinky, kde si prdkáme v iluzórnych istotách. Aby nás náhodou nenapadlo skúmať niečo nové, pozerať sa na veci z iných uhlov, učiť sa, skúšať, rozširovať si obzory.

Moje ego ma občas chce tak silno chrániť, že ma objíma, až ma dusí. A začnem kašľať.

Ja už viem, že je to znamenie. Moja duša mi chce niečo naznačiť a vždy je to niečo na spôsob:

„To, čo robíš, ti škodí.“
„Príliš sa odkláňaš od svojho stredu.“
„Ponáhľaš sa.“ (najmä v hlave)

Musel vzniknúť kontrast, aby som si to všimla.

Ťahá sa to so mnou už od mojej mladosti. Prežívala som stavy úzkosti z toho, že tento život nemá žiadny zmysel. Túžila som ujsť do lepších a krajších svetov. DOMOV. Kašeľ občas zmizol, prejavoval sa jemne, potom sa vrátil v oveľa väčšej intenzite. Všetci sme si tak nejak zvykli. Bol mojou súčasťou a nikto mu nevenoval pozornosť.

Až môj nový priateľ (teraz už dávny ex) ma začal naň upozorňovať. Vadilo mi to. Prišla som si pokazená. „Prečo ma nemôže nechať tak?

Či sa mi ti páčilo, alebo nie, začala som si kašeľ viac všímať a riešiť ho.

Harmanček bol moja „hubička“.

Mala som asi 25, sedela som s hlavou schovanou pod uterákom, zhlboka som dýchala. Nasávala som horúci vzduch z harmančeka a bola plnou pozornosťou v pľúcach. V akomsi zmenenom stave vedomia sa mi vynorila spomienka – brat so sklenenou črepinou zarezanou hlboko v zápästí.

Ďalší sled udalostí som vnímala len matne – hrozba, že s rukou už nikdy nebude hýbať, operácia, mama neustále v nemocnici, strach, slzy…

Nikto ma z toho nikdy nevinil a napriek tomu som vinu cítila. Som najstaršia, mala som naňho dávať pozor.

Pocit viny je iba program

Bola to vina, ktorá ťažila môj hrudník. Preto tá snaha ujsť. Kdekoľvek, hlavne preč z tohto príbehu. Schovaná pod uterákom som si poplakala a odpustila si. (S bratom tiež všetko dobre dopadlo.)

Veľmi dobre si pamätám na obrovský pocit úľavy a že mi potom začal úplne iný život.

Môj veľký AHA moment bol, že nie každý sa cíti tak, ako ja a že radosť a šťastie, ako som ich dovtedy poznala ja, boli len slabé odtiene toho, ako sa skutočne cítiť dajú.

Život bol zrazu oveľa, oveľa krajší.

Iba 90 sekúnd

Viete o tom, že emócia, ktorá je automatickou reakciou na určitý podnet, trvá od chvíle jej vzniku až po jej vyprchanie iba 90 sekúnd? Možno viete, už som to viackrát spomínala aj ja.

Pre mňa to bol veľký objav. Stačí iba 1,5 minúty a hnev, smútok, úzkosť odznejú, ak s tou emóciou ostaneme!

Keby…

Keby sme ju nepotláčali, nebránili sa jej, neutekali pred ňou.

Keby…

Keby sme ju neživili svojimi myšlienkami o tom, aké je to strašné, ako sme to my alebo tí druhí posrali, čo všetok sme mali urobiť inak.

A tak to, čo by mohlo trvať 1,5 minúty, môže trvať 3 hodiny, alebo si to v sebe nosíme aj 20 rokov.

Najväčší omyl o prítomnom okamihu

Ľudia si často myslia, že bytie v prítomnom okamihu je o pozorovaní pohybu listov na stromoch, o dotyku trávy pod bosými nohami, o precítení pohladenia vetra na tvári. A áno, je.

Je to však aj o prežívaní emócií na opačnom póle spektra. Je to o plnom precítení smútku, beznádeje, strachu, frustrácie…

Je to aj o emóciách, ktoré bolia.

Ponor sa do emócie

Keď som bola mladá, netušila som, že je to technika. Spätne však vidím, že ma duša v zásadných momentoch dokopala rozpustiť emóciu skôr, ako narobí v tele väčšiu galibu. Myslím, že to bolo vtedy, kedy už fakt išlo o zdravie a možno aj o život.

Teraz to už robím vedome. Všímam si myšlienky, ktoré sa mi mleli v hlave tesne pred tým, ako som sa rozkašľala. Čo chcem v sebe udusiť?

Nájdem v tele emóciu a zameriam sa na ňu. Nesnažím sa ju zmeniť, iba s ňou pobudnem. V praxi to vyzerá tak, že sedím na posteli, oči zavreté a sústredím sa na miesto, kde sa nahromadila. U mňa je to najčastejšie hrudník.

Jemne odtláčam myšlienky, ktoré chcú rušiť (chrániť ma od bolesti, ha-ha) a čakám.

To je všetko.

Stačí si len počkať.

Niekedy to nevyjde na prvý, ani na druhýkrát. Proces nejde urýchliť. Krôčik po krôčiku. Bez snahy niečo meniť. Iba s tým byť.

Nemusia sa ani vynoriť spomienky z minulosti. Funguje to aj bez toho.

Dovolím emócii prejsť telom.

Nakoniec sa vždy rozpustí. Príde a odíde.

Ako vlna, ktorá mi omýva členky, keď sedím na brehu mora.

Meditáciu Rozpusti svoju emóciu nájdete aj v kurze Návrat k vlastnej energii.