Ako nám pomáhajú vymýšľance

Olivia má v sebe akýsi vnútorný radar, ktorý jej oznamuje, kedy druhým veriť a kedy nie. (A možno to tak majú všetky deti a možno sme to tak kedysi mali všetci.)

A teraz nehovorím o vetách typu: „ak nebudeš poslúchať, príde po teba čert/policajt“, alebo „keď nepožičiaš svoju hračku, si škaredé dievčatko“. Keď také niečo počuje, iba ju to pobaví. Vie však tiež vycítiť, kedy niekoho dobre mienená rada je síce dobrá, ale nie pre ňu. Všetko znie logicky, ale ona cíti, že niečo predsa len nesedí. Niekedy sa nevie ubrániť hnevu a plaču (záleži od miery tlaku, ktorý je na ňu vyvíjaný), ale väčšinou po vypočutí kratšieho či dlhšieho prejavu už iba nevzrušene povie: „Hm, ale ja to mám inak.“

Kedysi sa ma často pýtala: Prečo mi to hovoria, keď to tak vôbec nemusí byť? A tam niekde v tých časoch vznikli naše „vymýšľance“. Zvykli sme si rozvíjať teórie o tom, čo danému človeku hovorila mama, keď bol malý, alebo akú situáciu zažil, keď si myslí práve TOTO. Obidve sme vedeli, že naše historky sú vymyslené a môžu, ale nemusia byť pravda. V danej chvíli však pomáhali (niekedy obidvom), aby:

sme sa zamysleli a obrátili do svojho vnútra. Ako to cítim ja?
sme sa ľahšie mohli oddeliť od názorov a postojov druhých. Aj keď hovoria o nás, nemusíme sa s tým stotožňovať.
sme pochopili, že každý si v sebe nosíme svoje pohnútky, ktoré nás priviedli k názorom a myšlienkam, ktorým veríme. Aj tak sa môžeme mať radi.

Vymýšľance už veľmi nepraktizujeme, ale jeden nájdete v knižke o hviezdičkovi Riškovi. Davidov otec nemá stále čas a často kričí. Hviezdičko vezme Davida na výlet do minulosti, kde sa stretne so svojím otcom, keď bol malé dieťa. Má možnosť ho spoznať aj inak a zblížiť sa s ním. Ako sa to premietnete po návrate do prítomnosti?

Celú kapitolu si môžete vypočuť tu>>>
(začína od 3. minúty, dovtedy sa len vykecávam, kľudne si to pretočte 🙂 )